Ružové okuliare

Poznáte ten moment, keď malému dieťaťu dáte novú hračku. V okamihu je šťastné a má tú povestnú iskru v oku. Som rovnaká. Ani nepotrebujem nič nové. Ani hračku. Snažím sa byť skromná. Vie ma potešiť kde aká hlúposť, hoc aj májový dáždik. Som pomerne veľký optimista, často však k problémom pristupujem flegmaticky. Nie som lenivá, skôr beriem veci s nadhľadom. Niekedy asi s príliš veľkým nadhľadom. Často tým ľuďom ubližujem. Najmä blízkym a priateľom . Myslia si že si ich nevážim, nemám ich rada a nezáleží mi na nich. No to nie je pravda. Len jednoducho nedokážem svoje pocity prejavovať tak, ako to robí väčšina ľudí v mojom veku. Nie som ľahkomyseľná a myslím, že ani nie úplne hlúpa.
Kedysi mi jeden pán povedal, že priveľa rozprávam a plytvám slovami. Z časti mal pravdu, niektoré slová dnes ozaj strácajú svoj význam. Ale z väčšej časti je to hlúposť. Ja si nemyslím, že slovami sa dá plytvať a aj keby, od toho tu sú, aby sa používali. Taktiež mi povedal, že na svet vraj hľadím cez ružové okuliare. Možno mal pravdu. No ja nemienim mrhať už tak dosť krátkym časom, ktorý tu môžem stráviť, tým, že sa budem trápiť pre to, čo nemám, čo by som mohla mať alebo tým, že budem iným závidieť.
Môj obľúbený výrok znie: Nebojím sa, že zomriem, bojím sa, že prestanem žiť. Ani ja nie som stále šťastná a nevyhovuje mi všetko čo sa okolo mňa deje, no ľudí a ich činy nezmením, preto ich radšej beriem takých akí sú. Možno aj preto, že od nich očakávam to isté. Snažím sa každý deň smiať aspoň 2 hodiny čistého času. Nie len pre to, že to vraj predlžuje život, ale najmä preto, aby sa smiali aj ostatní. Veď uznajte, že deprimovaní a smutní ľudia nevytvárajú veľmi príjemnú atmosféru.
Myslím, že každý deň má svoje klady aj zápory. V každom dni sa nájde nejaký lampión, ktorý nám ho celý rozjasní. Stačí len chcieť.

Lucie Hotařová, 2.A