Interview s... Alexandrou Bolfovou

Blíži sa nám koniec školského roka, začnú sa prázdniny a všetci budeme oddychovať ako sa len bude dať. Avšak nájdu sa aj výnimky, ktoré ešte niekoľko dní po poslednom zvonení tohto školského roku budú tvrdo pracovať. Reč je o Divadelnom spolku F.K. Veselého, ktorý funguje na našom gymnáziu a ktorý finišuje prípravy na premiéru novej hry, ktorú predstavia na premiére už v júli. Pri tejto príležitosti som si dovolila poprosiť zakladateľku, režisérku a skvelú herečku Alexandru Bolfovú o interview.

Š: Na začiatok tak zľahka, je možné vás ešte niekde vidieť s hrou Darujem svoju ženu?

A: Teraz už nie, pretože pripravujeme novú hru a je potrebné, aby sme sa dostatočne venovali jej, lebo je o niečo náročnejšia na texty. Posledné predstavenie „ženy“, ako jej hovoríme, sme odohrali myslím v marci a potom sme už intenzívne nabehli na nácvik „šviháka“, pretože ako som už hovorila, textu je veľa a ľahko by sa mohlo stať, že by sa nám texty, nedajbože, poplietli. I keď, ktovie, možno by to bolo zaujímavé...

Š: Boli po predstaveniach nejaké výnimočné ohlasy? Dobré alebo zlé?

A: Ja si myslím, že celkom dobré. Dovolím si povedať, že to asi málokto čakal, že by sme boli schopní dať dokopy divadelný ansámbel a nacvičiť hru, pretože popri školských povinnostiach je to dosť časovo náročné, ale o to väčšia bola naša radosť, keď už sme to mali za sebou a videli sme, že tá naša snaha nebola márna. Ohlasy boli ozaj dobré, až som z toho bola, úprimne povedané, prekvapená. Samozrejme, našli sa aj zlé jazyky, ale tak to je pochopiteľné, pretože nikdy nevyhoviete všetkým, čo sa týka či už žánru, alebo „hereckého obsadenia“. Ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí.

Š: Pociťuješ ty osobne nejakú spätnú väzbu?

A: Tak určite. Či už to bolo v škole po tom, čo sme odohrali dve predstavenia počas Župných dní, alebo raz sa mi dokonca stalo, že ma oslovila jedna pani na ulici a pýtala sa či som to ja, tá, čo hrala tú protivnú Češku. Ja by som sa vtedy najradšej nevidela, vzhľadom na charakter postavy, ktorú som si tam zahrala, ale čo som chcela, to mám, dobre mi tak. Zasa si hovorím, že keby to naše entré nebolo také aké bolo, nenaskytla by sa nám možnosť odohrať novú hru v rámci ARTleta a taktiež by si nás nepozvali na divadelný festival HOBBLÍK & MUMRAJ ako hosťa festivalu. Takže v konečnom dôsledku sme s výsledkom všetci spokojní.   

Š: Máš pocit, že hranie divadla nejako výrazne ovplyvnilo tvoj život?

A: Predovšetkým mám oveľa menej voľného času, ale na druhej strane si hovorím, že aspoň nemám čas na hlúposti a nikdy sa nenudím, stále je totiž čo vylepšovať. Pre mňa je momentálne divadlo všetko, naučila som sa za ten rok veľa vecí, získala som úžasnú skúsenosť, skvelých priateľov a vytýčila som si smer, ktorým sa chcem v budúcnosti uberať.

Š: Ako vnímajú tvoje úspechy rodičia, priatelia alebo poprípade profesori?

Neviem. To by si sa musela spýtať ich. Rodičia ma vo všetkom veľmi podporujú, za čo som im neskonale vďačná a za čo ich obdivujem. Občas je to so mnou doma totiž na nevydržanie. Ale nie preto, že by mi snáď stúpla sláva do hlavy, ako som už počula od pár ľudí. Mám takú povahu, akú mám a kto ma dobre pozná, tak vie, že som sa nezmenila. Priatelia ma berú stále rovnako, neviem, prečo by sa na tom malo niečo meniť. Ani by som to nechcela, aby ma začali vnímať inak ako doteraz.

Š: A ako pokračujú nácviky novej hry? Už finišujete alebo je ešte veľa na čom pracovať?

A: (Smiech) Ehm, tak super. Ale teraz vážne, ja myslím, že je to fajn. Samozrejme, ako už som povedala, stále je čo vylepšovať, ale to do 7. júla stihneme. V podstate, ako hovoríš, finišujeme. Hudbu mám prichystanú pomaly už od januára, posledná rekvizita prišla poštou minulý týždeň a kostýmy sú tiež takmer kompletné. Teraz už zostáva všetko len a len na hercoch. Ale ja si myslím, resp. dúfam, že to dopadne dobre.

Š: Si spokojná s hercami? Neflákajú to? Chodia poctivo na skúšky?

A: Maximálne spokojná. Ja si myslím, že je to dokonca lepšie, než to bolo minulý rok. Za tú dobu sme sa veľmi dobre spoznali a ja osobne som neskutočne rada, že sme sa takto zišli a vytvorili takú skvelú partiu. Decká to neberú ako povinnosť a baví ich to (teda aspoň v to dúfam). My si skúšky užívame.

Š: Čo očakávaš od premiéry? Máš strach alebo sa tešíš?

A: Ja by som si priala, aby na nej bola aspoň taká atmosféra ako bola na tej minulej a aby tá nová hra bola aspoň tak dobrá ako tá predošlá. Síce je to možno skoro, ale už teraz stresujem. Prirodzene, že mám strach a veľký. Dokonca ešte väčší než pri „žene“. Zároveň sa však hrozne teším, že si opäť zahrám. Je totiž veľký rozdiel, keď to hráte len tak „na nečisto“ ,na skúške, a keď stojíte na pódiu a viete, že keď sa pomýlite, tak nemôžete povedať: „Ešte ráz, tu sem sa zakoktala.“ Je to neopísateľný pocit. Fajn pocit.

Š: A ako sú na tom ostatní?

A: Vzhľadom na to, že ma neustále uisťujú o tom, že ani tentoraz do nás nebudú diváci hádzať zhnité paradajky, tak asi dobre. Sú celkom vyrovnaní a tiež sa tešia. Či majú strach, neviem. I keď možno majú, nedajú to na sebe znať. Aspoň ja som si to nikdy nevšimla. Lepšie povedané, nikdy nerobili to, čo robievam ja, keď som nervózna.

Š: A na záver, môžeš aspoň naznačiť, čo môžeme od Luhačovického šviháka očakávať?

A: Samozrejme. Opäť sa aspoň na chvíľočku prenesieme do 40. rokov minulého storočia, do nájomného bytu, v ktorom bývajú tri mladé priateľky. Slečny z bohatých rodín, ktoré sa rozhodli osamostatniť, no to im nejako nevyšlo a tak sa po dlhšom váhaní rozhodnú riešiť svoje finančné problémy trocha „neobvyklým“ spôsobom. Ale ako to dopadne, a či problémy vyriešia, Vám už neprezradím. To uvidíte až 7. júla o 19,30 hodine v DK v Skalici, kde Vás všetkých, v mene celého spolku, srdečne pozývam!

Tak my ďakujeme Alexandre za pozvanie, na premiéru sa veľmi tešíme prajeme jej a samozrejme aj celému spoku veľa úspechov.

Text Donny
Foto Petr Omelka, Simona Turkovičová