Bolo to krásne obdobie. Obdobie, do ktorého sa vo
svojich spomienkach vraciam veľmi často. Hlavne keď som sama a hlavou mi
lietajú tisíce myšlienok. Vždy sa v nich objavia aj zážitky z tohto
leta. Leta, ktoré pre mňa znamenalo tak veľa. Každá jedna sekunda bola pre mňa
výnimočná. A to vďaka nemu. Mala som pocit, že celý svet sa točí len okolo
nás. Všetko bolo zrazu také jednoduché a krásne. Tie chvíle strávené
v spoločnosti milovanej osoby, čas strávený čakaním na chvíľu s ním,
čas kedy som bola s ním a čas potom, keď už som sa nemohla dočkať, že
ho zase uvidím. Hodiny, dni, týždne, to všetko mi absolútne nič nehovorilo,
pretože keď sme boli spolu, celý svet zastal. Všetko stíchlo a boli sme tu
len MY. My a naše bláznivé laškovanie, dlhé rozhovory do neskorej noci,
spoločné ničnerobenie, ktoré zrazu dostalo zmysel. Teda aspoň pre mňa. Každý
deň bol iný, jedinečný. Boli to časy, keď som si myslela, že mám všetko, boli
to časy, keď som sa cítila ako ešte nikdy. Boli. Minulý čas.
A teraz už viem, že nič netrvá večne. A tak ako s príchodom jesene odchádzalo slnko a jeho žiara pomaly ustupovala, odchádzal aj ON. Tak ako padalo lístie zo stromov, začali padať slzy. Pri prechádzke lipovou alejou mi lístie len tak šuchotalo pod nohami. Pri pohľade na pestrofarebné lístky sa mi vybavilo to obdobie, kedy boli ešte zelené a plné života. Spomienky na obdobie, kedy to bolo dokonalé sú v nedohľadne, no my ideme ďalej. Ešte stále MY. Cítila som sa však inak. Veď viete, taký ten pocit, keď si už nie ste ničím istí. Bolo to veľmi zvláštne obdobie. Obdobie neistoty a strachu. Vedela som, že musí prísť niečo, čo tento stav vyrieši. Nanešťastie to však nebolo práve dobrým smerom. Vedela som, že sa to raz skončí, ale netušila som, že to príde tak rýchlo. A tak ako rýchlo fúkal vietor krajinou, tak rýchlo ON odišiel za inou. Pocity z tej doby sú neopísateľné. V takýchto chvíľach sa človek ešte viac naviaže na niekoho blízkeho. Bolo pri mne veľa ľudí, ktorí mi pomáhali. Vďaka nim som to vydržala až do dlhých zimných večerov. Tie krásne zimné zasnežené rána ma však dostali najviac.
Prenádherné, keď sa ráno zobudíte, pozriete von oknom a vidíte krajinu zahalenú do bieleho závoja. Tak ako padali vločky na snehovú prikrývku, tak padali a rozlievali sa moje slzy. Už zase. Vlastne ešte stále. Len tak som sedávala pri obloku, prikrytá len dekou, pozerajúc na belobu vonku. Vtedy som sa ubíjala, vtedy som rozmýšľala nad množstvom nezodpovedaných otázok a odpovedí. Teraz si to vyčítam. Ten premárnený čas, vďaka ktorému sa zo mňa stala živá bábka. Len figúra sediaca pri okne. Môj žiaľ sa však rozplýval spolu so snehom. Prichádzala jar a ja som znova začala pociťovať šťastie. Všetko kvitlo, voňalo jarou, všetko sa znova prebúdzalo. Myslím, že aj ja som sa zobudila. Jar ako nový začiatok, teda aspoň pre mňa. Rozhodla som sa začať od nuly. Chcela som len odstrániť z hlavy tie odporné spomienky. Priateľky mi darovali lampiónik. Taký malý, ružový. Vraj problémy odletia s ním. Pošleme ich ku hviezdam spolu s prosbou o návrat v podobe šťastia. A tak sa aj stalo. Neviem ani opísať tú eufóriu, ktorá ma ovládla keď vzlietol. Môj smútok, bolesť, pretrpené chvíle, obavy, to všetko som vložila do toho malého ružového lampiónika. Neverili by ste, aké oslobodzujúce to môže byť. Vypúšťanie problémov do vetra. V žiari toho lampióna som zazrela iskričku nádeje. Nádeje, ktorá zomiera posledná. Nádeje na lepšie začiatky a na lepšie konce. V jeho svetle som pocítila silu, ktorú pre svoje znovuzrodenie budem určite potrebovať. Lampiónik zmizol aj s mojimi starosťami. Niekde v diaľke sa s ním hrajú hviezdy. A ja? Ja si vychutnávam jar, podľa mňa najkrajšie obdobie. Obdobie, kedy sa znovu postavím na nohy a začnem opäť žiť. A budem tu stáť, celkom nová, silnejšia, skúsenejšia, odolnejšia, teda celkom nová, ale hlavne – šťastná. Pretože boli časy, keď som si myslela, že všetko mám, boli časy, keď som si myslela, že som všetko stratila a o všetko som prišla. Možno nie som ničím výnimočná a nič v skutočnosti neviem, ale viem, že toto je moje znovuzrodenie.
A teraz už viem, že nič netrvá večne. A tak ako s príchodom jesene odchádzalo slnko a jeho žiara pomaly ustupovala, odchádzal aj ON. Tak ako padalo lístie zo stromov, začali padať slzy. Pri prechádzke lipovou alejou mi lístie len tak šuchotalo pod nohami. Pri pohľade na pestrofarebné lístky sa mi vybavilo to obdobie, kedy boli ešte zelené a plné života. Spomienky na obdobie, kedy to bolo dokonalé sú v nedohľadne, no my ideme ďalej. Ešte stále MY. Cítila som sa však inak. Veď viete, taký ten pocit, keď si už nie ste ničím istí. Bolo to veľmi zvláštne obdobie. Obdobie neistoty a strachu. Vedela som, že musí prísť niečo, čo tento stav vyrieši. Nanešťastie to však nebolo práve dobrým smerom. Vedela som, že sa to raz skončí, ale netušila som, že to príde tak rýchlo. A tak ako rýchlo fúkal vietor krajinou, tak rýchlo ON odišiel za inou. Pocity z tej doby sú neopísateľné. V takýchto chvíľach sa človek ešte viac naviaže na niekoho blízkeho. Bolo pri mne veľa ľudí, ktorí mi pomáhali. Vďaka nim som to vydržala až do dlhých zimných večerov. Tie krásne zimné zasnežené rána ma však dostali najviac.
Prenádherné, keď sa ráno zobudíte, pozriete von oknom a vidíte krajinu zahalenú do bieleho závoja. Tak ako padali vločky na snehovú prikrývku, tak padali a rozlievali sa moje slzy. Už zase. Vlastne ešte stále. Len tak som sedávala pri obloku, prikrytá len dekou, pozerajúc na belobu vonku. Vtedy som sa ubíjala, vtedy som rozmýšľala nad množstvom nezodpovedaných otázok a odpovedí. Teraz si to vyčítam. Ten premárnený čas, vďaka ktorému sa zo mňa stala živá bábka. Len figúra sediaca pri okne. Môj žiaľ sa však rozplýval spolu so snehom. Prichádzala jar a ja som znova začala pociťovať šťastie. Všetko kvitlo, voňalo jarou, všetko sa znova prebúdzalo. Myslím, že aj ja som sa zobudila. Jar ako nový začiatok, teda aspoň pre mňa. Rozhodla som sa začať od nuly. Chcela som len odstrániť z hlavy tie odporné spomienky. Priateľky mi darovali lampiónik. Taký malý, ružový. Vraj problémy odletia s ním. Pošleme ich ku hviezdam spolu s prosbou o návrat v podobe šťastia. A tak sa aj stalo. Neviem ani opísať tú eufóriu, ktorá ma ovládla keď vzlietol. Môj smútok, bolesť, pretrpené chvíle, obavy, to všetko som vložila do toho malého ružového lampiónika. Neverili by ste, aké oslobodzujúce to môže byť. Vypúšťanie problémov do vetra. V žiari toho lampióna som zazrela iskričku nádeje. Nádeje, ktorá zomiera posledná. Nádeje na lepšie začiatky a na lepšie konce. V jeho svetle som pocítila silu, ktorú pre svoje znovuzrodenie budem určite potrebovať. Lampiónik zmizol aj s mojimi starosťami. Niekde v diaľke sa s ním hrajú hviezdy. A ja? Ja si vychutnávam jar, podľa mňa najkrajšie obdobie. Obdobie, kedy sa znovu postavím na nohy a začnem opäť žiť. A budem tu stáť, celkom nová, silnejšia, skúsenejšia, odolnejšia, teda celkom nová, ale hlavne – šťastná. Pretože boli časy, keď som si myslela, že všetko mám, boli časy, keď som si myslela, že som všetko stratila a o všetko som prišla. Možno nie som ničím výnimočná a nič v skutočnosti neviem, ale viem, že toto je moje znovuzrodenie.
Silvia Biskupičová, 2.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára