Ruky

Ruky. Nenahraditeľné. Biele, malé či veľké. Detské a možno aj dospelé. Jedinečné. Jednoducho ruky.

Milovania hodné a milujúce ruky. Dve postavy. Oproti sebe stojace živé bytosti, neskutočne cudzie. Oddelené pomyselným múrom morálnych hodnôt, predsudkov. Môcť sa tak dotknúť. Aspoň nachvíľu. Aspoň na malú chvíľu nechať splynúť vo vzájomnom zovretí dve cudzie ruky a pritom v kútiku duše dúfať, že si už nikdy nebudú cudzie. Ruky. Ale cudzí zostane cudzím. Navždy.

Ruky umierajúce smädom po dotyku rúk, ktoré nechcú, nesmú. Ruky, mozaika pocitov, mozaika života. Zlepená a znovu rozbitá.

Nemožno. Tisícom slov nemožno vyjadriť, čo jedným dotykom. Lásku, strach, nenávisť... Môcť sa tak dotknúť, oči aj ústa mať zatvorené a dlaňami kĺzať po dlaniach. Aký je to asi pocit? Čierne nehybné viečka.

Ruky. Padnúť a opäť sa postaviť na nohy, padnúť a podoprieť sa rukami, padať a rukami sa zachytiť o prvý pevný bod. Padať do vzduchoprázdna.

Možno by chcela povedať, že ťa má rada. Rukami, ktoré už nevrhajú tiene hľadá v pološere zmysel bytia. Jestvovanie, vravia tí zo starých prachom zapadaných izieb.

Ruky. Zľahka prikladať prst za prstom na čiernobiele klávesy klavíra. Počuješ tie zvuky, počuješ tú vôňu stromov? Nie ja, ale ruky hrajú. Ničím a nikým nerušené, užívajú rozpätie pokoja, ktorého práve ony stali sa glosátormi. Obyčajné ruky.

Môcť tak otočiť kľukou na Agátinom gramofóne a ujsť tam odkiaľ iní v húfoch odchádzajú naplnení očakávaniami, ktoré sa však nikdy nevyplnia. Rukami otvoriť ťažké kované dvere a čakať. A hodiny odbijú polnoc. Môžeš zastaviť čas, ak chceš. Rukami.

Alexandra Bolfová, 3.A