Zelený chlp

V malom mestečku, pár kilometrov od veľkého mesta, žil 30-ročný chlapík menom Fedor.

           Fedor bol milý, chytrý a veľmi zdvorilý, no na prvý pohľad sedláčisko ako hrom. Tvár mal plnú akné, fúzy mu rástli snáď všade, na nose mal obrovskú bradavicu a na nej mu vyrastal zelený chlp, ktorý si musel každé ráno zastrihávať.  Vlasov už veľa nemal, rástli mu len z jednej strany a tak si ich musel prehadzovať na druhú aby zakryl červenú pleš. Žil v 3-izbovom byte so svojou mamou, otcom a bratom Evžénom. Nie že by bol neschopný a nedokázal sa o seba postarať aj sám, veď prácu mal, aj peniaze, no nakoľko jediná žena, ktorá ho obdarovávala svojou láskou bola jeho mama, z domova sa mu nechcelo odísť. Bol presný opak svojho brata, tomu boh veľa rozumu nenadelil. Nemal stále zamestnanie, pretože bol lenivý ako dva kastróle bĺch, no bol veľmi pohľadný, fešáčisko ako lusk, pre ženy hotový geroj. Mohol si každý deň vyberať z desiatok, ktoré za ním chodili všade. Doslova ho prenasledovali. A to bol zasa Evžénov dôvod prečo stále žil u rodičov, kde sa pred svojimi obdivovateľkami skrýval. Fedor svojmu bratovi závidel. Aj on chcel byť obklopený háremom krásnych žien. Alebo aspoň jednou. No keď vstúpil do ulíc bol asi ako prorok Eliáš, ženy sa pred ním rozostupovali na obe strany. Fedor už bol naozaj zúfalý, podstupoval dokonca aj rôzne skrášľovacie procedúry, chodil pravidelne ku kozmetičke, na manikúru, na pedikúru, nevynechával ani peelingy, ale nič nezaberalo. Fedor bol už taký zúfalý, že začal na hlave nosiť papierové vrece. Nie že by sa naňho v tom okamihu začali lepiť všetky krásky sveta, no už ho nikto neobchádzal so strachom v očiach, až na pár matiek s malými deťmi, ktoré si mysleli, že je to nejaký zvrhlík. Jeho nálady sa zhoršovali a začal upadať do hlbokých depresií, pohádal sa so svojim bratom, s mamou a nakoniec aj s otcom. Odsťahoval sa od rodičov a začal žiť smutný utrápený život.

Jedného dňa keď si tak Fedor v hlbokých depresiách kráčal po námestí, v dave ľudí uvidel niečo neskutočné, niečo čo by nikdy nečakal, že uvidí. Uvidel kráčať ženu s papierovým vrecom na hlave. Bol si istý, že to je osud. Hlava sa mu zatočila. Začal ženu prenasledovať, kráčal nenápadne niekoľko metrov za ňou, aby ju nevyplašil. Pozoroval jej chôdzu. Bola štíhlej vysokej postavy, mala krásne modré šaty a vysoké opätky. Kráčal veľmi rýchlo. Zrazu odbočila, do prázdnej uličky. Fedor ju nasledoval a za rohom do nej vrazil. Ich pohľady sa stretli cez malé dierky vo vreciach. Nepotrebovali žiadne slová na to aby vedeli, že k sebe patria. Žena si dala dolu svoje vrece. Bola neopísateľne krásna, malá dlhé kučeravé ryšavé vlasy, a jej tvár bola priam anjelská. Fedora oblial pocit šťastia, bol taký šťastný ako nikdy. Od šťastia mu narástli vlasy, jeho akné zmizlo aj s bradavicou a zelený chlp odfúkol vietor omamnej lásky. S Fedora sa rázom stal boh krásy. Žena odhodila jeho vrece, usmiala sa, objala ho a pobozkala. Fedor vedel, že ona je tá pravá a aj ona vedela, že Fedor je ten pravý. Chytili sa za ruky a vykročili do ulíc ako najkrajší pár sveta. O par mesiacov bola svadba. Z Fedora sa stal najšťastnejší muž, udobril sa s rodinou a všetci žili šťastne pokým nezomreli.

Lucie Hotařová, 3.A

Umenie žiť alebo Kde pijú dúhy

Zostal som stáť pred starým kostolom a počal som potichu odriekať slová modlitieb, ktoré mi práve zišli na um. Nepomáhalo. Žiaľ v mojom srdci bol príliš veľký, ani modlitba, ktorá inokedy mojej duši prinášala úľavu, tentoraz nepomohla. Nešlo to. Stál som tam bezbranný ako malé dieťa, ktoré rodičia zanechali na zemi bez akejkoľvek rozlúčky, malé dieťa, nechápajúce, neschopné samostatného života, nepoužiteľné pre skutočný život.

            Stál som na mieste ako prikovaný, nevládal som urobiť krok. Ruky aj nohy mi oťaželi a i keď som chcel, nemohol som sa pohnúť z miesta. Mal som pocit, ako keby na mňa pozerali stovky, ba tisícky ľudí. Ich oči boli všade. Každý jeden pohľad, ktorý padol na moju osobu, ako keby ma prebodol obrovskou dýkou. Nožom.  Avšak čo bolo ešte horšie, boli tie hlasy. Nerozumel som poriadne ani jednému ich slovu. Boli všade a bolo ich tak veľa... Boli ako šialení, ale prečo tak hrozne kričali? Chcel som si zapchať uši, ale nevládal som dvihnúť dlane k ušiam, aby som veľkými žilami pokrytými rukami zastavil ten príval hluku, ktorý sa mi hrnul do hlavy a akoby nezmazateľným perom sa vpisoval na list papiera, vytrhnutý z môjho starého školského zošita.

            Po chvíli nastal útlm a ja som sa obzrel vôkol seba. Hlasy stíchli. Bolo skoré ráno a ulice boli ešte prázdne. Na námestí zhasla posledná pouličná lampa a spolu s ňou odišla aj noc, ktorá bola všetkému svedkom. Pretože ona jediná videla, čo malo zostať všetkým zrakom utajené, lebo ona jediná je od nepamäti svedkom všetkého, čo sa udeje a nesie si so sebou tento hriech ako posolstvo, tiahne ho za sebou ako ťažkú väzenskú guľu, ako temný zločin. Ona jediná sa stala mojím spoluvinníkom, avšak všetka ťarcha viny, zostala len a len na mne. Aká je bezcitná.

            Stál som pred obrovskými drevenými, železom okovaným dverami a chcelo sa mi kľaknúť a začať kmásať všetky kvety v sladkej muke, dúfajúc, že keď opäť otvorím oči bude včera. Položiť náruč ruží skrvavenými rukami na oltár a prosiť o odpustenie. Chcel som, no nevládal.

            Zadíval som sa na staré steny kostola, na hrubé múry. Pamätník lepších časov, pamätník dôb nenávratne vzdialených. Zaklonil som hlavu a zrakom spočinul na kostolnej veži. Miloval som dominanciu s akou pôsobili tieto staré budovy na ľudí, vždy som obdivoval ich pôvab, ktorým si ma vedeli získať. Párkrát, keď som prechádzal okolo, zostal som len tak stáť a pozeral som hore. Závidel som im tú ich výšku, ten neskutočný pocit neohrozenosti, bezpečia. Teraz som tam stál, sám, opäť so slzami v očiach a po prvý raz po tej nekonečnej dobe plnej výčitiek som pocítil chvíľku úľavy. Pocit toľkej slasti.

            Zadíval som sa na svoje dlane. Boli staré, tak veľmi staré. Podišiel som ku kostolu a dlaňami som sa oprel o stenu. Cítil som ako dýcha, ako žije. Čosi neznáme mnou prestupovalo a ja som sa cez slzy usmial. Uvedomil som si, že žiť nie je vôbec jednoduché. Je to taktiež  istý druh umenia. Myslíte si, že ide žiť s hriechom? Aký je to asi život? A čo noc, vaša verná priateľka?

            Nenávidel som i miloval, oboje v jednej jedinej chvíli. Plakal a smial sa zároveň. Zablúdil do detských liet, kedy som spolu s chlapcami hľadal to vybájené miesto, kde pijú dúhy. Ďakoval som za všetko a zároveň všetko ľutoval. Chcelo sa mi zomrieť a súčasne žiť. Žiť a zomrieť. Nájsť tak to v našich malých hlávkach vymyslené a neexistujúce miesto!

            Vtedy som sa rovno od kostola vydal smerom za mesto. Po ceste som ešte stretol starého spolužiaka z meštianskej školy. Na môj dušu, celkom ma v prvej chvíli zarazil so svojou otázkou kam idem, no prekvapivo, ja som ihneď našiel odpoveď. Odvetil som mu: „Tam, kde pijú dúhy.“

Alexandra Bolfová, 3.A

Pred hriechmi minulosti sa nedá ujsť

 „Žena stráca dieťa tým, že ho porodí. Narodenie je rovnako slávnostné lúčenie ako smrť.“

 (Gilbert Keith Chesterton)

                                                                   JÚN 1994

Prebudila sa do slnečného nedeľného rána. Po chrbte jej stekali kvapky potu a v hlave doznievala posledná nočná mora.  Aj po 12 hodinách spánku sa cítila rovnako. V žalúdku jej vyhrávalo a hlava? Ach, tá bolela ako čert. Opatrne sa posadila na posteľ a ponaťahovala si stuhnutý  chrbát. Všimla si, že slnko za oknom už dávno vyšlo a práve teraz osvetľovalo detské ihrisko pred ich činžiakom. Usmiala sa, otvorila balkónové dvere a len tak v krátkej nočnej košieľke vyšla von. Dlhé gaštanové vlasy jej prefúkol jemný letný vánok. Bol to príjemný pocit po tých neutíchajúcich horúčavách, čo posledné dni trápili ich mesto. Aj napriek jej neskorému vstávaniu sa cítila stále rovnako unavená a tak sa rozhodla vrátiť naspäť do postele. No a čo? Má dovolenku. Zaslúži si to. Ako tak prechádzala okolo nočného stolíka, všimla si kancelárske dosky, ktoré ležali skryté pod hromadiacimi sa účtami. Podišla bližšie a prekvapene si prečítala nápis na prednej strane. Anežka Grúberová, Danka Komorná a Erika Hagárová.

To bola tá nočná mora, už si spomínala. Opäť to na ňu začalo všetko padať.  Ako si mohla čo i len na minútu myslieť, že by pred tým ušla? Hnusila sa sama sebe. Utekala ako nejaký zbabelec. Nemala však na výber. Začalo jej to prerastať cez hlavu. Prestávala  zvládať  svoju prácu a  robila chyby. Unikali jej podstatné veci, na ktoré by prišiel ktorýkoľvek zelenáč. Bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo si zobrala na tri dni voľno. Už aj jej kolegovia si všimli, že s ňou nie je všetko v poriadku. Doma sa snažila čo najmenej myslieť na prácu, no neodolala a predtým než odišla z kancelárie, zobrala si spis k prípadu, ktorý jej nedal spávať.

Teraz sedela na posteli a so strachom sa pozerala na tie tri mená. Bála sa čo i len pohnúť, ako by to bola bomba, ktorá by mala vybuchnúť pri jej pohybe. Po tvári jej začali stekať slzy. Už nevládze. Nemá toľko odvahy ani síl, aby sa postavila na nohy po každý krát, keď jej krutosť života podlomí kolená. Chcela sa schovať v perinách ako malé dieťa, ktoré sa hrá na skrývačku a zostať tam navždy.

Roztrasenou rukou otvorila dosky a uvidela tváričku mŕtvej Danky na fotke. Aj napriek množstvu krvi, ktorú mala  na sebe vyzerala ako anjelik. Anjelik, čo len spí a každú chvíľu sa prebudí. Opäť to bude veselé dievčatko, čo sa rado šantilo so svojim psíkom na záhrade a bezstarostne si užívalo života. Bol to malý človiečik, ktorý svojimi skutkami patril medzi skvosty a nakoniec mu bolo odobrané právo žiť.  

Už dlhšiu dobu cítila potrebu stretnúť sa s jej rodičmi. Chcela ich spoznať a  ospravedlniť sa im za svoju neschopnosť  pri hľadaní   toho, kto im vzal ten najdrahší poklad, čo mali. Zbierala odvahu ale nikdy sa nedostala ďalej, ako k bránke ich domu. Nedokázala zazvoniť na zvonček. Ruky jej vždy oťaželi a nohy ju nechceli poslúchať, niesli ju preč, čo najďalej od toho smútkom poznačeného miesta.

Postavila sa do otvorených balkónových dverí, začala zhlboka dýchať a nechala svoje myšlienky voľne víriť hlavou. Hneď po pár nádychoch jej niečo napadlo. Čo to hovoril ten zelenáč, keď si k nej naposledy prisadol na obede? Dal jej vizitku so svojim telefónnym číslom pre prípad, keby ju pochytili samovražedné myšlienky a potrebovala by sa vyrozprávať. Vraj samovražedné myšlienky. Ucho jedno! Čo si to o sebe vlastne myslí? Keď teraz nad tým tak rozmýšľa, mohol by jej v niečom pomôcť.

Dala sa hľadať malý biely papierik v odpadkovom koši, kam ho  v zlosti zahodila hneď, ako prišla domov z práce. Po pár minútach vytrvalého prehrabovania sa v smetí bola úspešná. Zobrala slúchadlo od telefónu a vytočila číslo. Čakala dlho než sa ozval jeho ospalý hlas.

„Prosím?“

„Ehm, Peter? To som ja, Zuza.“

Zostal zarazene stáť so slúchadlom v ruke a nevydal ani hlások.

„Haló, si tam?“

„Á-áno som tu. Zuza, čo je? Si v poriadku? Kde si? Zostaň tam, nič nerob! Okamžite idem za tebou!“

Zo začiatku nechápala o čom to hovorí, až potom jej to došlo.

„Nie som v poriadku, teda chcela som povedať žijem a nechystám sa to ani nijako zmeniť. Pamätáš sa, ako si mi minule  hovoril, že keby som sa potrebovala porozprávať, tak že ti mám dať vedieť?“

„Hej, pamätám.“

V jeho hlase stále počula váhanie.

„No, ako by som to povedala, chcela by som ťa požiadať, či by si ma neodprevadil ku Grúberovcom, to sú rodičia Danky, ktorej vraždu vyšetrujem.“

Znova zostalo ticho, ale nie na dlho.

„Za 20 minút som u teba, zvládaš to?“

„Áno 20 minút mi bude stačiť.“

„V poriadku tak sa vidíme, maj sa zatiaľ.“

„Peťo? Ďakujem, máš to u mňa“

„Za málo.“

Usmiala a počula, že aj on sa smeje. Nečakala, takú rýchlu odpoveď. Bola rada, že mu zavolala. Rozhodla sa správne. Keď jestvuje niekto, kto by jej dokázal pomôcť, je to on. Má v sebe niečo zvláštne. Nosí oheň, ktorý ju vždy tak príjemne hreje  v jeho blízkosti. On sa pozerá na svet úplne inak. Ako to malé dieťa, čo chodí s ružovými okuliarmi na očiach. Rieši problémy s ľahkosťou, ktorú mu ona závidí.  Dúfala len v jedno, že dokáže vyriešiť aj ten jej problém a oslobodí ju od bremena, ktoré už roky niesla na svojich pleciach, i keď vedela, že pred hriechmi minulosti sa nedá ujsť.   

Kristína Ambrúzová, 3.A

Mám v hlave včelín

Aj vám sa to občas stáva? Hlavou vám víria myšlienky a vy ani nestíhate vnímať, o čom vlastne sú. Nasledujú v takom rýchlom slede, že keď konečne spomalia, tak ani neviete, kde sa vzali, akou myšlienkou tento prúd začal. Je to ako včely vo včelíne. Je ich veľa, sú hlučné a napohľad neusporiadané, no každá má v tom včelíne svoje miesto. Rovnako ako myšlienky v hlave, hlučné, absolútne od veci, ale nám určitým veľmi zvláštnym spôsobom dávajú zmysel. Pravdepodobne mi rozumejú len ženy, lebo len oni si dokážu pospájať aj dve absolútne nesúvisiace veci a urobiť z toho obrovskú katastrofu. Dokážu vydedukovať nevydedukovateľné a dospieť k absolútne nečakanému záveru. Tak to popisoval jeden muž v jeho prednáške o ženskom a mužskom mozgu. Muži asi nikdy nemajú v hlave taký neskutočný neporiadok. Ich mozog je rozdelený na niečo ako škatule. Jedna je na auto, druhá na peniaze, tretia na prácu, štvrtá na manželku, atď. A tieto škatule sa nikdy nedotknú. Muži si vždy vyberú len jednu škatuľu a rozprávajú resp. myslia len na to, čo sa nachádza práve v tej škatuli. Dokonca majú škatuľu, v ktorej nič nie je. Tú otvárajú najradšej a najčastejšie. To je dôvod, prečo dokážu hodinu v kuse pozerať do prázdna alebo prepínať za sebou kanály v televízii v takom slede, že z toho nikto nič nemá, dokonca ani oni sami. Preto zrejme nepoznajú niečo, ako včelín v hlave. To ženy neskutočne rozčuľuje. Prídu k mužovi, pozrú na neho a spýtajú sa ich obľúbenú a otrepanú otázku: „Na čo myslíš?“ Neviem, čo čakajú, v romantickom filme by dostali zrejme nejakú prehnane sladkú odpoveď, no v skutočnosti je to odpoveď: „Na nič.“ A to ženy nikdy nepochopia, pretože oni túto škatuľu nemajú. Majú niečo ako veľkú guču drôtov, kde je všetko prepojené so všetkým, a je to poháňané energiou zvanou emócie. Preto majú sklon všetko si pamätať. Udalosť sa spojí s emóciou a vypáli sa do mozgu. Môže sa to stať aj mužom, ale len výnimočne, pretože tým je, ako sa hovorí, všetko jedno.

Mať v hlave včelín. Je to zážitok alebo skôr utrpenie? Ako kedy, má to svoje výhody aj nevýhody. Výhody, ak píšete kompozíciu alebo akúkoľvek inú prácu a napadá vám plno myšlienok, ktoré môžete použiť. Zároveň si však musíte dať pozor, aby ste ich všetky zachytili. Nevýhodou je to vtedy, ak večer ležíte v posteli a snažíte sa zaspať, no myšlienky sa vám preháňajú v hlave a nedajú vám pokoj. Čo je však horšie, že si nemôžeme vybrať, či to chceme alebo nie. Jednoducho to príde. Treba sa s tým nejako vyrovnať a hlavne, hlavne nenechať, aby sa tento včelín presunul na jazyk, lebo to by mohlo mať v niektorých prípadoch skutočne katastrofálne následky.

Lujza Valúšková, 3.A