Zostal som stáť pred starým
kostolom a počal som potichu odriekať slová modlitieb, ktoré mi práve
zišli na um. Nepomáhalo. Žiaľ v mojom srdci bol príliš veľký, ani
modlitba, ktorá inokedy mojej duši prinášala úľavu, tentoraz nepomohla. Nešlo
to. Stál som tam bezbranný ako malé dieťa, ktoré rodičia zanechali na zemi bez
akejkoľvek rozlúčky, malé dieťa, nechápajúce, neschopné samostatného života,
nepoužiteľné pre skutočný život.
Stál
som na mieste ako prikovaný, nevládal som urobiť krok. Ruky aj nohy mi oťaželi
a i keď som chcel, nemohol som sa pohnúť z miesta. Mal som pocit,
ako keby na mňa pozerali stovky, ba tisícky ľudí. Ich oči boli všade. Každý
jeden pohľad, ktorý padol na moju osobu, ako keby ma prebodol obrovskou dýkou.
Nožom. Avšak čo bolo ešte horšie, boli
tie hlasy. Nerozumel som poriadne ani jednému ich slovu. Boli všade a bolo
ich tak veľa... Boli ako šialení, ale prečo tak hrozne kričali? Chcel som si
zapchať uši, ale nevládal som dvihnúť dlane k ušiam, aby som veľkými
žilami pokrytými rukami zastavil ten príval hluku, ktorý sa mi hrnul do hlavy
a akoby nezmazateľným perom sa vpisoval na list papiera, vytrhnutý
z môjho starého školského zošita.
Po
chvíli nastal útlm a ja som sa obzrel vôkol seba. Hlasy stíchli. Bolo
skoré ráno a ulice boli ešte prázdne. Na námestí zhasla posledná pouličná
lampa a spolu s ňou odišla aj noc, ktorá bola všetkému svedkom. Pretože
ona jediná videla, čo malo zostať všetkým zrakom utajené, lebo ona jediná je od
nepamäti svedkom všetkého, čo sa udeje a nesie si so sebou tento hriech
ako posolstvo, tiahne ho za sebou ako ťažkú väzenskú guľu, ako temný zločin. Ona
jediná sa stala mojím spoluvinníkom, avšak všetka ťarcha viny, zostala len
a len na mne. Aká je bezcitná.
Stál
som pred obrovskými drevenými, železom okovaným dverami a chcelo sa mi
kľaknúť a začať kmásať všetky kvety v sladkej muke, dúfajúc, že keď
opäť otvorím oči bude včera. Položiť náruč ruží skrvavenými rukami na oltár
a prosiť o odpustenie. Chcel som, no nevládal.
Zadíval
som sa na staré steny kostola, na hrubé múry. Pamätník lepších časov, pamätník
dôb nenávratne vzdialených. Zaklonil som hlavu a zrakom spočinul na
kostolnej veži. Miloval som dominanciu s akou pôsobili tieto staré budovy
na ľudí, vždy som obdivoval ich pôvab, ktorým si ma vedeli získať. Párkrát, keď
som prechádzal okolo, zostal som len tak stáť a pozeral som hore. Závidel
som im tú ich výšku, ten neskutočný pocit neohrozenosti, bezpečia. Teraz som
tam stál, sám, opäť so slzami v očiach a po prvý raz po tej
nekonečnej dobe plnej výčitiek som pocítil chvíľku úľavy. Pocit toľkej slasti.
Zadíval
som sa na svoje dlane. Boli staré, tak veľmi staré. Podišiel som ku kostolu
a dlaňami som sa oprel o stenu. Cítil som ako dýcha, ako žije. Čosi
neznáme mnou prestupovalo a ja som sa cez slzy usmial. Uvedomil som si, že
žiť nie je vôbec jednoduché. Je to taktiež
istý druh umenia. Myslíte si, že ide žiť s hriechom? Aký je to asi
život? A čo noc, vaša verná priateľka?
Nenávidel
som i miloval, oboje v jednej jedinej chvíli. Plakal a smial sa
zároveň. Zablúdil do detských liet, kedy som spolu s chlapcami hľadal to
vybájené miesto, kde pijú dúhy. Ďakoval som za všetko a zároveň všetko
ľutoval. Chcelo sa mi zomrieť a súčasne žiť. Žiť a zomrieť. Nájsť tak
to v našich malých hlávkach vymyslené a neexistujúce miesto!
Vtedy
som sa rovno od kostola vydal smerom za mesto. Po ceste som ešte stretol
starého spolužiaka z meštianskej školy. Na môj dušu, celkom ma
v prvej chvíli zarazil so svojou otázkou kam idem, no prekvapivo, ja som
ihneď našiel odpoveď. Odvetil som mu: „Tam, kde pijú dúhy.“
Alexandra Bolfová, 3.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára