„Žena stráca dieťa tým, že ho porodí.
Narodenie je rovnako slávnostné lúčenie ako smrť.“
(Gilbert Keith Chesterton)
JÚN
1994
Prebudila
sa do slnečného nedeľného rána. Po chrbte jej stekali kvapky potu
a v hlave doznievala posledná nočná mora. Aj po 12 hodinách spánku sa cítila rovnako. V žalúdku
jej vyhrávalo a hlava? Ach, tá bolela ako čert. Opatrne sa posadila na posteľ
a ponaťahovala si stuhnutý chrbát. Všimla
si, že slnko za oknom už dávno vyšlo a práve teraz osvetľovalo detské
ihrisko pred ich činžiakom. Usmiala sa, otvorila balkónové dvere a len tak
v krátkej nočnej košieľke vyšla von. Dlhé gaštanové vlasy jej
prefúkol jemný letný vánok. Bol to príjemný pocit po tých neutíchajúcich
horúčavách, čo posledné dni trápili ich mesto. Aj napriek jej neskorému vstávaniu
sa cítila stále rovnako unavená a tak sa rozhodla vrátiť naspäť do
postele. No a čo? Má dovolenku. Zaslúži si to. Ako tak prechádzala okolo
nočného stolíka, všimla si kancelárske dosky, ktoré ležali skryté pod
hromadiacimi sa účtami. Podišla bližšie a prekvapene si prečítala nápis na
prednej strane. Anežka Grúberová, Danka Komorná a Erika Hagárová.
To
bola tá nočná mora, už si spomínala. Opäť to na ňu začalo všetko padať. Ako si mohla čo i len na minútu myslieť,
že by pred tým ušla? Hnusila sa sama sebe. Utekala ako nejaký zbabelec. Nemala
však na výber. Začalo jej to prerastať cez hlavu. Prestávala zvládať svoju prácu a robila chyby. Unikali jej podstatné veci, na
ktoré by prišiel ktorýkoľvek zelenáč. Bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo si
zobrala na tri dni voľno. Už aj jej kolegovia si všimli, že s ňou nie je
všetko v poriadku. Doma sa snažila čo najmenej myslieť na prácu, no
neodolala a predtým než odišla z kancelárie, zobrala si spis
k prípadu, ktorý jej nedal spávať.
Teraz
sedela na posteli a so strachom sa pozerala na tie tri mená. Bála sa čo
i len pohnúť, ako by to bola bomba, ktorá by mala vybuchnúť pri jej
pohybe. Po tvári jej začali stekať slzy. Už nevládze. Nemá toľko odvahy ani síl,
aby sa postavila na nohy po každý krát, keď jej krutosť života podlomí kolená.
Chcela sa schovať v perinách ako malé dieťa, ktoré sa hrá na skrývačku a
zostať tam navždy.
Roztrasenou
rukou otvorila dosky a uvidela tváričku mŕtvej Danky na fotke. Aj napriek
množstvu krvi, ktorú mala na sebe
vyzerala ako anjelik. Anjelik, čo len spí a každú chvíľu sa
prebudí. Opäť to bude veselé dievčatko, čo sa rado šantilo so svojim psíkom
na záhrade a bezstarostne si užívalo života. Bol to malý človiečik, ktorý
svojimi skutkami patril medzi skvosty a nakoniec mu bolo odobrané právo
žiť.
Už
dlhšiu dobu cítila potrebu stretnúť sa s jej rodičmi. Chcela ich spoznať
a ospravedlniť sa im za svoju
neschopnosť pri hľadaní toho, kto im vzal ten najdrahší poklad, čo
mali. Zbierala odvahu ale nikdy sa nedostala ďalej, ako k bránke ich domu.
Nedokázala zazvoniť na zvonček. Ruky jej vždy oťaželi a nohy ju nechceli
poslúchať, niesli ju preč, čo najďalej od toho smútkom poznačeného miesta.
Postavila
sa do otvorených balkónových dverí, začala zhlboka dýchať a nechala svoje
myšlienky voľne víriť hlavou. Hneď po pár nádychoch jej niečo napadlo. Čo to
hovoril ten zelenáč, keď si k nej naposledy prisadol na obede? Dal jej
vizitku so svojim telefónnym číslom pre prípad, keby ju pochytili samovražedné
myšlienky a potrebovala by sa vyrozprávať. Vraj samovražedné myšlienky.
Ucho jedno! Čo si to o sebe vlastne myslí? Keď teraz nad tým tak rozmýšľa,
mohol by jej v niečom pomôcť.
Dala
sa hľadať malý biely papierik v odpadkovom koši, kam ho v zlosti zahodila hneď, ako prišla domov
z práce. Po pár minútach vytrvalého prehrabovania sa v smetí bola
úspešná. Zobrala slúchadlo od telefónu a vytočila číslo. Čakala dlho než
sa ozval jeho ospalý hlas.
„Prosím?“
„Ehm,
Peter? To som ja, Zuza.“
Zostal
zarazene stáť so slúchadlom v ruke a nevydal ani hlások.
„Haló,
si tam?“
„Á-áno
som tu. Zuza, čo je? Si v poriadku? Kde si? Zostaň tam, nič nerob!
Okamžite idem za tebou!“
Zo
začiatku nechápala o čom to hovorí, až potom jej to došlo.
„Nie
som v poriadku, teda chcela som povedať žijem a nechystám sa to ani
nijako zmeniť. Pamätáš sa, ako si mi minule hovoril, že keby som sa potrebovala
porozprávať, tak že ti mám dať vedieť?“
„Hej,
pamätám.“
V jeho
hlase stále počula váhanie.
„No,
ako by som to povedala, chcela by som ťa požiadať, či by si ma neodprevadil ku
Grúberovcom, to sú rodičia Danky, ktorej vraždu vyšetrujem.“
Znova
zostalo ticho, ale nie na dlho.
„Za
20 minút som u teba, zvládaš to?“
„Áno
20 minút mi bude stačiť.“
„V
poriadku tak sa vidíme, maj sa zatiaľ.“
„Peťo?
Ďakujem, máš to u mňa“
„Za
málo.“
Usmiala
a počula, že aj on sa smeje. Nečakala, takú rýchlu odpoveď. Bola rada, že
mu zavolala. Rozhodla sa správne. Keď jestvuje niekto, kto by jej dokázal
pomôcť, je to on. Má v sebe niečo zvláštne. Nosí oheň, ktorý ju vždy tak
príjemne hreje v jeho blízkosti. On
sa pozerá na svet úplne inak. Ako to malé dieťa, čo chodí s ružovými
okuliarmi na očiach. Rieši problémy s ľahkosťou,
ktorú mu ona závidí. Dúfala len
v jedno, že dokáže vyriešiť aj ten jej problém a oslobodí ju od
bremena, ktoré už roky niesla na svojich pleciach, i keď vedela, že pred
hriechmi minulosti sa nedá ujsť.
Kristína
Ambrúzová, 3.A
Moc zajímavé
OdpovedaťOdstrániť