Zelený chlp

V malom mestečku, pár kilometrov od veľkého mesta, žil 30-ročný chlapík menom Fedor.

           Fedor bol milý, chytrý a veľmi zdvorilý, no na prvý pohľad sedláčisko ako hrom. Tvár mal plnú akné, fúzy mu rástli snáď všade, na nose mal obrovskú bradavicu a na nej mu vyrastal zelený chlp, ktorý si musel každé ráno zastrihávať.  Vlasov už veľa nemal, rástli mu len z jednej strany a tak si ich musel prehadzovať na druhú aby zakryl červenú pleš. Žil v 3-izbovom byte so svojou mamou, otcom a bratom Evžénom. Nie že by bol neschopný a nedokázal sa o seba postarať aj sám, veď prácu mal, aj peniaze, no nakoľko jediná žena, ktorá ho obdarovávala svojou láskou bola jeho mama, z domova sa mu nechcelo odísť. Bol presný opak svojho brata, tomu boh veľa rozumu nenadelil. Nemal stále zamestnanie, pretože bol lenivý ako dva kastróle bĺch, no bol veľmi pohľadný, fešáčisko ako lusk, pre ženy hotový geroj. Mohol si každý deň vyberať z desiatok, ktoré za ním chodili všade. Doslova ho prenasledovali. A to bol zasa Evžénov dôvod prečo stále žil u rodičov, kde sa pred svojimi obdivovateľkami skrýval. Fedor svojmu bratovi závidel. Aj on chcel byť obklopený háremom krásnych žien. Alebo aspoň jednou. No keď vstúpil do ulíc bol asi ako prorok Eliáš, ženy sa pred ním rozostupovali na obe strany. Fedor už bol naozaj zúfalý, podstupoval dokonca aj rôzne skrášľovacie procedúry, chodil pravidelne ku kozmetičke, na manikúru, na pedikúru, nevynechával ani peelingy, ale nič nezaberalo. Fedor bol už taký zúfalý, že začal na hlave nosiť papierové vrece. Nie že by sa naňho v tom okamihu začali lepiť všetky krásky sveta, no už ho nikto neobchádzal so strachom v očiach, až na pár matiek s malými deťmi, ktoré si mysleli, že je to nejaký zvrhlík. Jeho nálady sa zhoršovali a začal upadať do hlbokých depresií, pohádal sa so svojim bratom, s mamou a nakoniec aj s otcom. Odsťahoval sa od rodičov a začal žiť smutný utrápený život.

Jedného dňa keď si tak Fedor v hlbokých depresiách kráčal po námestí, v dave ľudí uvidel niečo neskutočné, niečo čo by nikdy nečakal, že uvidí. Uvidel kráčať ženu s papierovým vrecom na hlave. Bol si istý, že to je osud. Hlava sa mu zatočila. Začal ženu prenasledovať, kráčal nenápadne niekoľko metrov za ňou, aby ju nevyplašil. Pozoroval jej chôdzu. Bola štíhlej vysokej postavy, mala krásne modré šaty a vysoké opätky. Kráčal veľmi rýchlo. Zrazu odbočila, do prázdnej uličky. Fedor ju nasledoval a za rohom do nej vrazil. Ich pohľady sa stretli cez malé dierky vo vreciach. Nepotrebovali žiadne slová na to aby vedeli, že k sebe patria. Žena si dala dolu svoje vrece. Bola neopísateľne krásna, malá dlhé kučeravé ryšavé vlasy, a jej tvár bola priam anjelská. Fedora oblial pocit šťastia, bol taký šťastný ako nikdy. Od šťastia mu narástli vlasy, jeho akné zmizlo aj s bradavicou a zelený chlp odfúkol vietor omamnej lásky. S Fedora sa rázom stal boh krásy. Žena odhodila jeho vrece, usmiala sa, objala ho a pobozkala. Fedor vedel, že ona je tá pravá a aj ona vedela, že Fedor je ten pravý. Chytili sa za ruky a vykročili do ulíc ako najkrajší pár sveta. O par mesiacov bola svadba. Z Fedora sa stal najšťastnejší muž, udobril sa s rodinou a všetci žili šťastne pokým nezomreli.

Lucie Hotařová, 3.A