Tma vo vnútri mňa

Toto ráno bolo ako každé druhé. Išiel som do školy, poobede sa učil a robil domáce prace. Keď som mal všetko hotové, išiel som von so svojimi priateľmi a s mojou priateľkou. Bol som šťastný, ako to všetko prebiehalo a dúfal som, že sa to nikdy neskonči, ale predsa - život je sviňa. Všetko sa to pokazilo a ja som nestihol ani žmurknúť.
Volám sa Jano Petrucha a prerozprávam svoj príbeh, ako to všetko bolo. Mám 16 rokov a chodím, no vlastne chodil som, s jedným dievčaťom menom Mirka. Po niekoľkých mesiacoch chodenia s ňou, som už myslel na to, že budeme veľmi dlho spolu. Blížilo sa naše 6 mesačné výročie a ja som chystal, že u nás doma spravím slávnostnú večeru. Viem dobre variť a aj ma to baví, tak by som jej aspoň spravil radosť a navodil trochu romantiky. S mamou som bol už dlho dohodnutý, že chcem mať presne na piatok voľný byt, tak niekam pôjde. Dnes je pondelok a ja sa chystám po škole zájsť niekam do klenotníctva, aby som sa poobzeral po dajakom šperku. Nemal som veľkú predstavu čo to bude, ale niečo, čo by kričalo „milujem ťa“. Nič som v Holiči nevybral, takže zajtra sa pôjdem pozrieť do Skalice. V utorok mi to dajako nevyšlo, lebo som musel pomáhať Mirke s matematikou. Veľmi jej nešla a ja som ju mal vždy rád. V stredu som sa bol pozrieť v Maxe. Dlho som vyberal a nakoniec som vybral strieborný náhrdelník s väčším srdiečkom. Dúfal som, že to bude to pravé. Vybral som si ešte peknú škatuľku, do ktorej som to zabalil a išiel som domov.
Mirka bola v stredu dajaká čudná. Neviem, čo s ňou bolo, ale zdala sa mi, ako keby bola veľmi smutná a nevedela sa rozhodnúť. O ničom mi ale nehovorila, tak som si to nevšímal. Dúfal som, že ju to prejde. Štvrtok sme si boli všetci sadnúť v jednom podniku, zabaviť sa a vypiť si. Mirka si sadla ďalej odo mňa. Nechápal som prečo, ale asi sa chcela porozprávať s kamarátkami. Boli sme tam len do 8 večer. Mirka musela ísť už domov, tak som ju išiel odprevadiť. Pri jej vchode som myslel, že sa budeme ešte chvíľku rozprávať, ale ona okamžite otvorila dvere a išla do vnútra zo slovami nech sa nehnevám, že ona už musí isť a zajtra mi všetko vysvetli. Nič som nechápal bol som vystrašený a bál som sa najhoršieho, ako to už u mňa býva. S pocitom strachu som išiel domov a stále som len rozmýšľal, čo môže mať na mysli. Ani zaspať som nemohol, a aj keď som zaspal, mal som len nočné mory o tom, čo sa môže stať.
Hneď v piatok ráno som utekal na internet, či tam bude Mirka ako vždy. Nebola. Cítil som, že to bude niečo zlé. Celý deň v škole som bol duchom neprítomný. Myslel som len na to, čo mi povedala vo štvrtok večer. Po škole som prišiel domov a ani som si to neuvedomil, sadol som za počítač a zapol facebook. Tam pozerám upozornenia, že ich je ako si veľa. Otvorím to a tam hneď prvý, čo mi udrie do očí je zmenený stav zo zadaný na nezadaný. Keď som si po 5 minútach pozerania uvedomil, čo to znamená, vyskočil som zo stoličky a utekal som pre mobil, kde som hneď začal vytáčať Mirkine číslo. No ona to nie a nie zdvihnúť. Vytočil som ju snáď 15 krát po sebe. Bol som naozaj zúfalý. Večer som začal zasa vytáčať jej číslo a stále a stále, až mi to nakoniec zdvihla a so smutným hlasom mi povedala, že už to medzi nami nie je to, čo si ona predstavovala, že ona stále chce svojho bývalého frajera, že sa mi ospravedlňuje, ale že takto to bude lepšie pre nás oboch.
Ja som onemel a nevedel som, čo mám povedať, tak som len zložil telefón a ľahol si do postele. Hodinu som len tak pozeral do stropu a rozmýšľal som. Potom som si išiel sadnúť za počítač a na facebook napísal: „dajte mi všetci pokoj“, odhlásil som sa a išiel som sám von. Boli 2 hodiny ráno a ja som nevedel, čo mám robiť. Musel som sa prejsť. Išiel som smerom na poveterný mlyn kde som s Mirkou strávil veľa pekných chvíľ. Bola úplná tma a v lese boli počuť len čudné pazvuky a škriekanie, no s mojou náladou mi bolo všetko jedno. Vo vnútri som cítil tmu a úplnú prázdnotu. Bolo to úplne ako tma predo mnou, tma za mnou. Tma predo mnou bola preto, lebo som si nevedel predstaviť život bez Mirky a tma za mnou, lebo keď som si spomenul na Mirku, čo sme všetko prežili, bolo mi do plaču a cítil som tú prázdnotu v sebe. Jediná vec, ktorá mi v tej chvíli napadla, bolo skončiť so životom. Sedel som na lavičke a stále som nad tým premýšľal, ale z ničoho nič ma osvietilo. Predsa nie je jediná a mám 16. Toľko báb ešte stretnem, neoplatí sa ubližovať si, keď by mi to aj tak nepomohlo. S úsmevom a lepšou náladou som vyrazil domov.
Toto bol môj príbeh o tme, čo sa mi ukrývala v mojom vnútri. Teraz, rok po tom, čo sa so mnou Mirka rozišla, mám nádherné dievča, ktoré ma miluje a sme spolu šťastní. A keď nám bude priať, tak nám to výdrži možno aj navždy.

Ján Petrucha, 2.C

Tma predo mnou, tma za mnou

Počujem cvengot operačných nástrojov, hlasy lekárov, cítim záblesky svetiel, no nemôžem nič povedať, dokonca ani mávnuť rukou či mrknúť očami. „Kde to som? Je to nočná mora? Nie toto určite nie, toto je priveľmi silné na obyčajný sen. To som v kóme?“ pýtal som sa sám seba. Ako tak dni plynuli a moje nemocničné lôžko navštívila skoro celá rodina a všetci moji známi, cítil som, že to také jednoduché so mnou nebude. Žiadal som Boha, nech mi vysvetlí, „prečo ja ?“
Mal som všetko. Peniaze ,úspech milujúcu snúbenicu, s ktorou som mal pred svadbou. Odpoveď na moju otázku neprichádzala, no neopúšťal som názor, že Božia vôľa je niečím opodstatnená. Rozmýšľal som ani dni, týždne či mesiace, neviem ako dlho to bolo, pretože tu v temnote vám príde hoci len jedna sekunda ako celá večnosť. Spomínal som na posledné chvíle života. Preklínal som okamih, keď som sa vydal na cestu späť ku mne domov on môjho dobrého priateľa Vincenta Lukianova. Prosil ma, aby som uňho prenocoval, pretože bola búrka a jednoducho sa o mňa bál. Ja som si ale povedať nedal, pretože som mal večer stretnutie so svojou snúbenicou. Posledné jeho slová zneli: „ Nemysli si, že keď máš miliónové auto, tak sa ti nič nemôže stať, prosím, zostaň.“ Áno, naozaj som si myslel, že som v bezpečí keď mám silné a bezpečné auto, no ešte nikdy žiadna myšlienka neporazila osud. Teraz to viem, ale už je neskoro. Počul som hlasy lekárov, že o tri dni ma odpoja od prístrojov. Krátko na to som počul hlas mojej milovanej Kiary. Pomyslel som si, že som mal ozaj veľké šťastie, keď som si s ňou začal, pretože je so mnou až do konca. Chvíľu na to som však počul aj druhý hlas. Bol mužský a pre mňa neznámy. Po chvíli ich vzájomného rozhovoru som sa dozvedel, že Kiara s ním plánovala nový začiatok niekde ďaleko v Karibiku a obaja sa rozplývali nad tým, ako im osud nahral do karát a nemuseli si so mnou špiniť ruky. Vtedy som to pochopil. V našej predmanželskej zmluve stálo, že ak by sa niekomu z nás niečo stalo, celý majetok pripadne tomu druhému. Cítil som sa bezmocný. Nuž nemohol som nič robiť a pripravil som sa na odchod na onen svet. Vtom som pocítil krásny pocit. Neviem ho popísať a asi ani nikdy vedieť nebudem, no jednoducho to bolo niečo úžasné. Uvidel som svojho zosnulého deda, ktorý mi vravel, že toto nie je môj čas a dostal som šancu zmeniť svoj život. Naliehal som, že chcem ísť s ním, no zakázal mi to. A presne vtedy sa to stalo. Presne v tej chvíli, keď ma lekári odpájali z prístrojov, vrátil som sa medzi živých a nevedel som usúdiť, kto je viac prekvapený, či Kiara alebo lekári.
Akokoľvek to už bolo, dal som si život do poriadku, ale nikdy som nikomu nepovedal, že som bol celý ten čas pri zmysloch. S Kiarou som sa rozišiel so slovami: „Počul som, že v Karibiku je pekne, neverila by si, ako človeku môže zmeniť život miesto plné tmy pred tebou aj za tebou.“

Kevin Richter, 2.A

Som kameň v základoch starej veže

Rozmýšľal už niekto z vás nad tým, akú úlohu zohrávajú vo vašom živote ľudia z vášho okolia? Samozrejme, okrem toho, že vypĺňajú vaše nudné chvíľky. Uvedomil si niekto z vás, že všetci ľudia, ktorých v živote stretneme sú akýsi nenahraditeľní. Všetci títo ľudia do seba totiž zapadajú ako kamene v základoch starej veže. Dodávajú nášmu životu ten pravý rozmer a tvar, tú dokonalú fazónu. Každý jeden z nás je pre toho druhého kameňom, ktorý keď vypadne, veža je neúplná.
S každou zmenou, ktorá v mojom živote nastane si hovorím, že sa nebudem už na nikoho citovo viazať. No, pravdupovediac, nemám pevnú vôľu a nikdy tento záväzok nedodržím. A prečo by som aj mala? Človek je predsa od prírody tvor spoločenský. A tak sa priznám, že i keď som často na väčšinu ľudí zlá a protivná, i keď ich niekedy urazím, alebo sa nich nahnevám, alebo na nich pre niečo nakričím, tak ich mám v skutočnosti veľmi rada. I keď sa to ťažko priznáva, ale ani mne nevystačia len knihy a staré fotografie. Aj ja potrebujem priateľov, ktorí mi poradia a keď je treba aj vynadajú. Potrebujem mať okolo seba ľudí, ktorí mi ukážu ten správny smer, ktorí ma poučia, ktorí mi podajú pomocnú ruku, keď to najviac potrebujem.
Celkom dobre si neviem predstaviť, že by som nestretla moju bývalú učiteľku výtvarnej výchovy a nespoznala jej prostredníctvom čaro divadla a krásu umenia. Neviem si predstaviť, že by som nezašla s mojou nerozlučnou polovičkou Kristínkou (Čo tá reklama na peroxid?) na čaj „pod lampu“. Neviem si predstaviť, že by som nikdy nespoznala Denisa, ktorý i keď ma neustále vytáča s tým jeho pokojom a vyrovnanosťou aj tak by som toho „Mazlíčka“ nevymenila za nič na svete. Neviem si predstaviť deň bez toho, že by som nezašla za tetou Zuzkou a pánom školníkom, ktorý má vždy niečo na práci, na kus reči. Neviem si predstaviť piatok bez našej úžasnej skúšky, na ktorej sme sa ešte ani raz nezišli kompletne všetci. („...a ríkam vám, je to naposledy, chcu videt jak sa budete tvárit ked dojde aj s tým notesem!“) Neviem si predstaviť hodinu slovenského jazyka bez literárnej otázky, vždy aj deň vopred dokonale prichystanej. (...tie ďalšie štyri sú už len akože na okraj, také „bokovky“.) Neviem si predstaviť veľkú prestávku bez Emila, ktorý mi neustále vyhadzuje na oči, že som zo dňa na deň blonďavejšia.(...jednoducho mu nevysvetlíte, že ten peroxid, ktorý mám na hlave nemá nič spoločného s tým, čo je v nej!) Neviem si predstaviť utorok bez školskej knižnice a pani profesorky, po ktorej neustále žiadam knihy, ktoré v knižnici ani nemáme. Neviem si predstaviť, že by som nikdy nestretla Slivinku, ktorej netreba prispôsobovať úlohu hlúpej slúžky Sáry, ako povedal jeden nemenovaný pán profesor: „Veď, vy to ani hrať nemusíte!“(Slivi, já vždycky říkávám, že závist je zlá vlastnost!) Neviem si predstaviť, že by som nikdy nespoznala Kevina, s ktorým sa neustále hádame o to, kto vykynoží „ten plevel“ alebo odvezie jeden Epiteton na Pampeliškovú 12. (Pretože jak sa do hory ozýva, tak sa z nej aj volá!) Neviem si predstaviť, že by som nespoznala „svatého muže“, Inocenta, ktorý ma dovádza do zúrivosti s tým svojim srdečným smiechom, vždy keď niečo poviem. (Pretože v mojom prípade čo slovo, to perla, však Inco?) Neviem si predstaviť, že by som nikdy nespoznala Hotynu, ktorá by mala mať na ústa zbrojný pas a ktorá ma rozplakala vianočným darčekom. (...Jasně si vzpomínám, že jsem řekl milostivé slečně ma ucta! Milouši, jdeme!) Neviem si vôbec predstaviť, že by som nikdy nespoznala pána profesora, ktorý si určite myslí, že ho chcem svojim správaním prinútiť k predčasnému odchodu do dôchodku. ( Ale opak je pravdou, ako by povedala Agáta.) Alebo, že by som nikdy nenatrafila na Viktora a to jeho: „Klíd Saší, nebuď nervózná...“. (Kecka, bola som snáď niekedy nervózna?) Neviem si predstaviť že by som nestretla Lujzu a myslím, že ona si nevie predstaviť deň bez toho, že by som jej cez pol chodby kričala, ako obvykle: „Lujzika, máš to u mňa! Díkec!“.(Myslím, že keby som jej mala splatiť všetky tie „máš to u mňa“, tak by na to nestačilo ani celé dedičstvo po tetuške Júlii z Karlových Varov.) Jednoducho povedané, na všetkých som si tak strašne zvykla, že my asi budete chýbať, vy moje kamene. Ale to nemení nič na tom, že by som vás aj tak niekedy najradšej utopila v sprchovom kúte a poslala letecky niekam za oceán, najlepšie do Himalájí.

Alexandra Bolfová, 2.A

... a potom na mňa spadol balkón

Raz v pondelok, po nedeli, pred cesto do školy pchal som do tašky všetky nutné veci. Desiatu, pero, hŕbu zošitov a aby som mal aj nejaký ten telesný tréning, prihodil som i ťažkú učebnicu, o ktorej som však vedel, že ju v škole potrebovať nebudem. Do tašky som si dal ešte jednu vec - do klbka skrútený úbor na hodinu telesnej výchovy, ktorú si posledný rok pomerne vychutnávam, vzhľadom na to, že cvičíme maximálne traja.
Po prvej hodine, kde ma opätovne prekvapila schopnosť nemenovanej profesorky nevzdávať pokusy o zveľadenie našich vedomostí, som sa vyhladovaný pobral k bufetu. Ako je mojím zvykom, asi minútu som s pani bufetárkou polemizoval, či sú lepšie Kávenky, alebo Kakaové rezy. Kúpil som si párok v rožku a hybaj ho do šatne, kde som s plnými rukami hľadal topánky na telocvik. Našiel som ich a cestou von som prehodil pár slov s prváčkou, ktorá sa rozhodla bojkotovať hodinu angličtiny tak, že ju celú presedí v šatni. Dievča pravdepodobne chcelo inhalovať lahodné výpary desiatok párov topánok, ktoré sa v teplejších mesiacoch blížia k biologickým zbraniam.
Vyrazil som smerom k telocvični, no pristavil som sa pri nástenke na prízemí, z ktorej na mňa žmurkalo niekoľko farebných plagátov. Asi po polminúte som vyhodnotil, že uvedené informácie sú pre mňa úplne bezpredmetné a pokračoval som teda v mojom putovaní na koniec gymnaziálneho sveta. Po ceste som sa opätovne utvrdil v názore na katastrofálnu dopravnú situáciu, ktorá panuje na chodbách našej školy.
Než som dorazil k pánskym šatniam, spoločným sprchám a priechodu do telocvične v jednom musel som podbehnúť tablo istej triedy, ktoré ako Damoklov meč visí nad dverami. Prekvapuje ma, že po dobu môjho pobytu na gymnáziu ešte nespadlo, keď si spomeniem, čo všetko sme v týchto miestach porobili. Koniec koncov, istý môj spolužiak raz hlavou zhodil hasiaci prístroj a ten zasnežil celú miestnosť penou.
Keď som dorazil do šatne, prebiehal práve malý spor, do ktorého som sa musel zapojiť. Moji oslobodení spolužiaci totiž presadzovali teóriu, že ak má hendikepovaný motorista nárok na väčšie parkovacie miesto, môžu mať oni viac miest na lavičkách, kde pohodlne preležia hodinu. Našťastie sa však po niekoľký minútach presviedčania podvolili statusu quo, a zaujali svojich zaslúžených 20 centimetrov štvorcových.
Tesne pred začiatkom hodiny prišiel do šatne spolužiak Jozef, ktorého absenciu som si počas uplynutej hodiny nevšimol. Jožo nebol príliš zhovorčivý a podľa toho čo som vyrozumel z jeho vulgarizmami popretkávaných úsečných rečí a pomocou trochy dedukcie, som usúdil, že bol u zubára, ktorý na ňom vykonal bližšie nešpecifikovaný zákrok.
Začala hodina a po krátkej rozcvičke a klasifikácii niekoľkých pokusov o streľbu na kôš sme dostali povolenie hrať v telocvični volejbal. Hrali sme presne traja chlapci a päť dievčat, čo nestačilo na hru v súlade s pravidlami a preto sme hrali na improvizovane zmenšenom ihrisku. Jožo s napuchnutým lícom, do ktorého mu zubár vpichol anestetikum, zachmúrene sedel na lavičke a strážil asi päť mobilov, pričom sa neúspešne snažil odblokovať Ivanin. Tá si ho zablokoval na heslo, pretože trpela paranoidnou predstavou, že si všetci chceme prečítať jej super tajné smsky.
Koncom hodiny sa aktivita hráčov znížila asi na úroveň hybernujúcich medveďov. Pri jednej z mojich mnohých chvíľkových nepozorností, nemenovaná Anička odbila loptu takým spôsobom, že po dlhom lete dopadla presne na moju hlavu. Ja som samozrejme nič netušil, takže ma celá spomínaná situácia zaskočila. Ako náhle som usúdil, že nemám otras mozgu a moji spolužiaci sa ako tak otriasli z bruchotrhajúceho smiechu, sme pomaly vyšli z telocvične, kde nás so záujmom čakal zvyšok triedy. Keď ma zazreli, niekto zvolal: „Emil, že vraj na ťa spadol balkón.“ „Ale aký balkón?“ nechápavo som krútil hlavou. V tom Jožo zopakoval čo vravel: „hrali volejbal a v tom naňho spadol balkón.“ Po mohutnej salve smiechu sme prišli na to, že sa snaží povedať, že na mňa spadol balón, no kvôli umŕtveným ústam mu to nejde.
Odvtedy sa už mnoho ráz stalo, že pri volejbale na Joža pokrikujú zlomyseľné drevené dievčiny, aby si dal pozor na ten padajúci balkón.

Emil Šulc, oktáva