Počujem cvengot operačných nástrojov, hlasy lekárov, cítim záblesky svetiel, no nemôžem nič povedať, dokonca ani mávnuť rukou či mrknúť očami. „Kde to som? Je to nočná mora? Nie toto určite nie, toto je priveľmi silné na obyčajný sen. To som v kóme?“ pýtal som sa sám seba. Ako tak dni plynuli a moje nemocničné lôžko navštívila skoro celá rodina a všetci moji známi, cítil som, že to také jednoduché so mnou nebude. Žiadal som Boha, nech mi vysvetlí, „prečo ja ?“
Mal som všetko. Peniaze ,úspech milujúcu snúbenicu, s ktorou som mal pred svadbou. Odpoveď na moju otázku neprichádzala, no neopúšťal som názor, že Božia vôľa je niečím opodstatnená. Rozmýšľal som ani dni, týždne či mesiace, neviem ako dlho to bolo, pretože tu v temnote vám príde hoci len jedna sekunda ako celá večnosť. Spomínal som na posledné chvíle života. Preklínal som okamih, keď som sa vydal na cestu späť ku mne domov on môjho dobrého priateľa Vincenta Lukianova. Prosil ma, aby som uňho prenocoval, pretože bola búrka a jednoducho sa o mňa bál. Ja som si ale povedať nedal, pretože som mal večer stretnutie so svojou snúbenicou. Posledné jeho slová zneli: „ Nemysli si, že keď máš miliónové auto, tak sa ti nič nemôže stať, prosím, zostaň.“ Áno, naozaj som si myslel, že som v bezpečí keď mám silné a bezpečné auto, no ešte nikdy žiadna myšlienka neporazila osud. Teraz to viem, ale už je neskoro. Počul som hlasy lekárov, že o tri dni ma odpoja od prístrojov. Krátko na to som počul hlas mojej milovanej Kiary. Pomyslel som si, že som mal ozaj veľké šťastie, keď som si s ňou začal, pretože je so mnou až do konca. Chvíľu na to som však počul aj druhý hlas. Bol mužský a pre mňa neznámy. Po chvíli ich vzájomného rozhovoru som sa dozvedel, že Kiara s ním plánovala nový začiatok niekde ďaleko v Karibiku a obaja sa rozplývali nad tým, ako im osud nahral do karát a nemuseli si so mnou špiniť ruky. Vtedy som to pochopil. V našej predmanželskej zmluve stálo, že ak by sa niekomu z nás niečo stalo, celý majetok pripadne tomu druhému. Cítil som sa bezmocný. Nuž nemohol som nič robiť a pripravil som sa na odchod na onen svet. Vtom som pocítil krásny pocit. Neviem ho popísať a asi ani nikdy vedieť nebudem, no jednoducho to bolo niečo úžasné. Uvidel som svojho zosnulého deda, ktorý mi vravel, že toto nie je môj čas a dostal som šancu zmeniť svoj život. Naliehal som, že chcem ísť s ním, no zakázal mi to. A presne vtedy sa to stalo. Presne v tej chvíli, keď ma lekári odpájali z prístrojov, vrátil som sa medzi živých a nevedel som usúdiť, kto je viac prekvapený, či Kiara alebo lekári.
Akokoľvek to už bolo, dal som si život do poriadku, ale nikdy som nikomu nepovedal, že som bol celý ten čas pri zmysloch. S Kiarou som sa rozišiel so slovami: „Počul som, že v Karibiku je pekne, neverila by si, ako človeku môže zmeniť život miesto plné tmy pred tebou aj za tebou.“
Kevin Richter, 2.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára