Rozmýšľal už niekto z vás nad tým, akú úlohu zohrávajú vo vašom živote ľudia z vášho okolia? Samozrejme, okrem toho, že vypĺňajú vaše nudné chvíľky. Uvedomil si niekto z vás, že všetci ľudia, ktorých v živote stretneme sú akýsi nenahraditeľní. Všetci títo ľudia do seba totiž zapadajú ako kamene v základoch starej veže. Dodávajú nášmu životu ten pravý rozmer a tvar, tú dokonalú fazónu. Každý jeden z nás je pre toho druhého kameňom, ktorý keď vypadne, veža je neúplná.
S každou zmenou, ktorá v mojom živote nastane si hovorím, že sa nebudem už na nikoho citovo viazať. No, pravdupovediac, nemám pevnú vôľu a nikdy tento záväzok nedodržím. A prečo by som aj mala? Človek je predsa od prírody tvor spoločenský. A tak sa priznám, že i keď som často na väčšinu ľudí zlá a protivná, i keď ich niekedy urazím, alebo sa nich nahnevám, alebo na nich pre niečo nakričím, tak ich mám v skutočnosti veľmi rada. I keď sa to ťažko priznáva, ale ani mne nevystačia len knihy a staré fotografie. Aj ja potrebujem priateľov, ktorí mi poradia a keď je treba aj vynadajú. Potrebujem mať okolo seba ľudí, ktorí mi ukážu ten správny smer, ktorí ma poučia, ktorí mi podajú pomocnú ruku, keď to najviac potrebujem.
Celkom dobre si neviem predstaviť, že by som nestretla moju bývalú učiteľku výtvarnej výchovy a nespoznala jej prostredníctvom čaro divadla a krásu umenia. Neviem si predstaviť, že by som nezašla s mojou nerozlučnou polovičkou Kristínkou (Čo tá reklama na peroxid?) na čaj „pod lampu“. Neviem si predstaviť, že by som nikdy nespoznala Denisa, ktorý i keď ma neustále vytáča s tým jeho pokojom a vyrovnanosťou aj tak by som toho „Mazlíčka“ nevymenila za nič na svete. Neviem si predstaviť deň bez toho, že by som nezašla za tetou Zuzkou a pánom školníkom, ktorý má vždy niečo na práci, na kus reči. Neviem si predstaviť piatok bez našej úžasnej skúšky, na ktorej sme sa ešte ani raz nezišli kompletne všetci. („...a ríkam vám, je to naposledy, chcu videt jak sa budete tvárit ked dojde aj s tým notesem!“) Neviem si predstaviť hodinu slovenského jazyka bez literárnej otázky, vždy aj deň vopred dokonale prichystanej. (...tie ďalšie štyri sú už len akože na okraj, také „bokovky“.) Neviem si predstaviť veľkú prestávku bez Emila, ktorý mi neustále vyhadzuje na oči, že som zo dňa na deň blonďavejšia.(...jednoducho mu nevysvetlíte, že ten peroxid, ktorý mám na hlave nemá nič spoločného s tým, čo je v nej!) Neviem si predstaviť utorok bez školskej knižnice a pani profesorky, po ktorej neustále žiadam knihy, ktoré v knižnici ani nemáme. Neviem si predstaviť, že by som nikdy nestretla Slivinku, ktorej netreba prispôsobovať úlohu hlúpej slúžky Sáry, ako povedal jeden nemenovaný pán profesor: „Veď, vy to ani hrať nemusíte!“(Slivi, já vždycky říkávám, že závist je zlá vlastnost!) Neviem si predstaviť, že by som nikdy nespoznala Kevina, s ktorým sa neustále hádame o to, kto vykynoží „ten plevel“ alebo odvezie jeden Epiteton na Pampeliškovú 12. (Pretože jak sa do hory ozýva, tak sa z nej aj volá!) Neviem si predstaviť, že by som nespoznala „svatého muže“, Inocenta, ktorý ma dovádza do zúrivosti s tým svojim srdečným smiechom, vždy keď niečo poviem. (Pretože v mojom prípade čo slovo, to perla, však Inco?) Neviem si predstaviť, že by som nikdy nespoznala Hotynu, ktorá by mala mať na ústa zbrojný pas a ktorá ma rozplakala vianočným darčekom. (...Jasně si vzpomínám, že jsem řekl milostivé slečně ma ucta! Milouši, jdeme!) Neviem si vôbec predstaviť, že by som nikdy nespoznala pána profesora, ktorý si určite myslí, že ho chcem svojim správaním prinútiť k predčasnému odchodu do dôchodku. ( Ale opak je pravdou, ako by povedala Agáta.) Alebo, že by som nikdy nenatrafila na Viktora a to jeho: „Klíd Saší, nebuď nervózná...“. (Kecka, bola som snáď niekedy nervózna?) Neviem si predstaviť že by som nestretla Lujzu a myslím, že ona si nevie predstaviť deň bez toho, že by som jej cez pol chodby kričala, ako obvykle: „Lujzika, máš to u mňa! Díkec!“.(Myslím, že keby som jej mala splatiť všetky tie „máš to u mňa“, tak by na to nestačilo ani celé dedičstvo po tetuške Júlii z Karlových Varov.) Jednoducho povedané, na všetkých som si tak strašne zvykla, že my asi budete chýbať, vy moje kamene. Ale to nemení nič na tom, že by som vás aj tak niekedy najradšej utopila v sprchovom kúte a poslala letecky niekam za oceán, najlepšie do Himalájí.
Alexandra Bolfová, 2.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára