Raz v pondelok, po nedeli, pred cesto do školy pchal som do tašky všetky nutné veci. Desiatu, pero, hŕbu zošitov a aby som mal aj nejaký ten telesný tréning, prihodil som i ťažkú učebnicu, o ktorej som však vedel, že ju v škole potrebovať nebudem. Do tašky som si dal ešte jednu vec - do klbka skrútený úbor na hodinu telesnej výchovy, ktorú si posledný rok pomerne vychutnávam, vzhľadom na to, že cvičíme maximálne traja.
Po prvej hodine, kde ma opätovne prekvapila schopnosť nemenovanej profesorky nevzdávať pokusy o zveľadenie našich vedomostí, som sa vyhladovaný pobral k bufetu. Ako je mojím zvykom, asi minútu som s pani bufetárkou polemizoval, či sú lepšie Kávenky, alebo Kakaové rezy. Kúpil som si párok v rožku a hybaj ho do šatne, kde som s plnými rukami hľadal topánky na telocvik. Našiel som ich a cestou von som prehodil pár slov s prváčkou, ktorá sa rozhodla bojkotovať hodinu angličtiny tak, že ju celú presedí v šatni. Dievča pravdepodobne chcelo inhalovať lahodné výpary desiatok párov topánok, ktoré sa v teplejších mesiacoch blížia k biologickým zbraniam.
Vyrazil som smerom k telocvični, no pristavil som sa pri nástenke na prízemí, z ktorej na mňa žmurkalo niekoľko farebných plagátov. Asi po polminúte som vyhodnotil, že uvedené informácie sú pre mňa úplne bezpredmetné a pokračoval som teda v mojom putovaní na koniec gymnaziálneho sveta. Po ceste som sa opätovne utvrdil v názore na katastrofálnu dopravnú situáciu, ktorá panuje na chodbách našej školy.
Než som dorazil k pánskym šatniam, spoločným sprchám a priechodu do telocvične v jednom musel som podbehnúť tablo istej triedy, ktoré ako Damoklov meč visí nad dverami. Prekvapuje ma, že po dobu môjho pobytu na gymnáziu ešte nespadlo, keď si spomeniem, čo všetko sme v týchto miestach porobili. Koniec koncov, istý môj spolužiak raz hlavou zhodil hasiaci prístroj a ten zasnežil celú miestnosť penou.
Keď som dorazil do šatne, prebiehal práve malý spor, do ktorého som sa musel zapojiť. Moji oslobodení spolužiaci totiž presadzovali teóriu, že ak má hendikepovaný motorista nárok na väčšie parkovacie miesto, môžu mať oni viac miest na lavičkách, kde pohodlne preležia hodinu. Našťastie sa však po niekoľký minútach presviedčania podvolili statusu quo, a zaujali svojich zaslúžených 20 centimetrov štvorcových.
Tesne pred začiatkom hodiny prišiel do šatne spolužiak Jozef, ktorého absenciu som si počas uplynutej hodiny nevšimol. Jožo nebol príliš zhovorčivý a podľa toho čo som vyrozumel z jeho vulgarizmami popretkávaných úsečných rečí a pomocou trochy dedukcie, som usúdil, že bol u zubára, ktorý na ňom vykonal bližšie nešpecifikovaný zákrok.
Začala hodina a po krátkej rozcvičke a klasifikácii niekoľkých pokusov o streľbu na kôš sme dostali povolenie hrať v telocvični volejbal. Hrali sme presne traja chlapci a päť dievčat, čo nestačilo na hru v súlade s pravidlami a preto sme hrali na improvizovane zmenšenom ihrisku. Jožo s napuchnutým lícom, do ktorého mu zubár vpichol anestetikum, zachmúrene sedel na lavičke a strážil asi päť mobilov, pričom sa neúspešne snažil odblokovať Ivanin. Tá si ho zablokoval na heslo, pretože trpela paranoidnou predstavou, že si všetci chceme prečítať jej super tajné smsky.
Koncom hodiny sa aktivita hráčov znížila asi na úroveň hybernujúcich medveďov. Pri jednej z mojich mnohých chvíľkových nepozorností, nemenovaná Anička odbila loptu takým spôsobom, že po dlhom lete dopadla presne na moju hlavu. Ja som samozrejme nič netušil, takže ma celá spomínaná situácia zaskočila. Ako náhle som usúdil, že nemám otras mozgu a moji spolužiaci sa ako tak otriasli z bruchotrhajúceho smiechu, sme pomaly vyšli z telocvične, kde nás so záujmom čakal zvyšok triedy. Keď ma zazreli, niekto zvolal: „Emil, že vraj na ťa spadol balkón.“ „Ale aký balkón?“ nechápavo som krútil hlavou. V tom Jožo zopakoval čo vravel: „hrali volejbal a v tom naňho spadol balkón.“ Po mohutnej salve smiechu sme prišli na to, že sa snaží povedať, že na mňa spadol balón, no kvôli umŕtveným ústam mu to nejde.
Odvtedy sa už mnoho ráz stalo, že pri volejbale na Joža pokrikujú zlomyseľné drevené dievčiny, aby si dal pozor na ten padajúci balkón.
Emil Šulc, oktáva
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára