Toto ráno bolo ako každé druhé. Išiel som do školy, poobede sa učil a robil domáce prace. Keď som mal všetko hotové, išiel som von so svojimi priateľmi a s mojou priateľkou. Bol som šťastný, ako to všetko prebiehalo a dúfal som, že sa to nikdy neskonči, ale predsa - život je sviňa. Všetko sa to pokazilo a ja som nestihol ani žmurknúť.
Volám sa Jano Petrucha a prerozprávam svoj príbeh, ako to všetko bolo. Mám 16 rokov a chodím, no vlastne chodil som, s jedným dievčaťom menom Mirka. Po niekoľkých mesiacoch chodenia s ňou, som už myslel na to, že budeme veľmi dlho spolu. Blížilo sa naše 6 mesačné výročie a ja som chystal, že u nás doma spravím slávnostnú večeru. Viem dobre variť a aj ma to baví, tak by som jej aspoň spravil radosť a navodil trochu romantiky. S mamou som bol už dlho dohodnutý, že chcem mať presne na piatok voľný byt, tak niekam pôjde. Dnes je pondelok a ja sa chystám po škole zájsť niekam do klenotníctva, aby som sa poobzeral po dajakom šperku. Nemal som veľkú predstavu čo to bude, ale niečo, čo by kričalo „milujem ťa“. Nič som v Holiči nevybral, takže zajtra sa pôjdem pozrieť do Skalice. V utorok mi to dajako nevyšlo, lebo som musel pomáhať Mirke s matematikou. Veľmi jej nešla a ja som ju mal vždy rád. V stredu som sa bol pozrieť v Maxe. Dlho som vyberal a nakoniec som vybral strieborný náhrdelník s väčším srdiečkom. Dúfal som, že to bude to pravé. Vybral som si ešte peknú škatuľku, do ktorej som to zabalil a išiel som domov.
Mirka bola v stredu dajaká čudná. Neviem, čo s ňou bolo, ale zdala sa mi, ako keby bola veľmi smutná a nevedela sa rozhodnúť. O ničom mi ale nehovorila, tak som si to nevšímal. Dúfal som, že ju to prejde. Štvrtok sme si boli všetci sadnúť v jednom podniku, zabaviť sa a vypiť si. Mirka si sadla ďalej odo mňa. Nechápal som prečo, ale asi sa chcela porozprávať s kamarátkami. Boli sme tam len do 8 večer. Mirka musela ísť už domov, tak som ju išiel odprevadiť. Pri jej vchode som myslel, že sa budeme ešte chvíľku rozprávať, ale ona okamžite otvorila dvere a išla do vnútra zo slovami nech sa nehnevám, že ona už musí isť a zajtra mi všetko vysvetli. Nič som nechápal bol som vystrašený a bál som sa najhoršieho, ako to už u mňa býva. S pocitom strachu som išiel domov a stále som len rozmýšľal, čo môže mať na mysli. Ani zaspať som nemohol, a aj keď som zaspal, mal som len nočné mory o tom, čo sa môže stať.
Hneď v piatok ráno som utekal na internet, či tam bude Mirka ako vždy. Nebola. Cítil som, že to bude niečo zlé. Celý deň v škole som bol duchom neprítomný. Myslel som len na to, čo mi povedala vo štvrtok večer. Po škole som prišiel domov a ani som si to neuvedomil, sadol som za počítač a zapol facebook. Tam pozerám upozornenia, že ich je ako si veľa. Otvorím to a tam hneď prvý, čo mi udrie do očí je zmenený stav zo zadaný na nezadaný. Keď som si po 5 minútach pozerania uvedomil, čo to znamená, vyskočil som zo stoličky a utekal som pre mobil, kde som hneď začal vytáčať Mirkine číslo. No ona to nie a nie zdvihnúť. Vytočil som ju snáď 15 krát po sebe. Bol som naozaj zúfalý. Večer som začal zasa vytáčať jej číslo a stále a stále, až mi to nakoniec zdvihla a so smutným hlasom mi povedala, že už to medzi nami nie je to, čo si ona predstavovala, že ona stále chce svojho bývalého frajera, že sa mi ospravedlňuje, ale že takto to bude lepšie pre nás oboch.
Ja som onemel a nevedel som, čo mám povedať, tak som len zložil telefón a ľahol si do postele. Hodinu som len tak pozeral do stropu a rozmýšľal som. Potom som si išiel sadnúť za počítač a na facebook napísal: „dajte mi všetci pokoj“, odhlásil som sa a išiel som sám von. Boli 2 hodiny ráno a ja som nevedel, čo mám robiť. Musel som sa prejsť. Išiel som smerom na poveterný mlyn kde som s Mirkou strávil veľa pekných chvíľ. Bola úplná tma a v lese boli počuť len čudné pazvuky a škriekanie, no s mojou náladou mi bolo všetko jedno. Vo vnútri som cítil tmu a úplnú prázdnotu. Bolo to úplne ako tma predo mnou, tma za mnou. Tma predo mnou bola preto, lebo som si nevedel predstaviť život bez Mirky a tma za mnou, lebo keď som si spomenul na Mirku, čo sme všetko prežili, bolo mi do plaču a cítil som tú prázdnotu v sebe. Jediná vec, ktorá mi v tej chvíli napadla, bolo skončiť so životom. Sedel som na lavičke a stále som nad tým premýšľal, ale z ničoho nič ma osvietilo. Predsa nie je jediná a mám 16. Toľko báb ešte stretnem, neoplatí sa ubližovať si, keď by mi to aj tak nepomohlo. S úsmevom a lepšou náladou som vyrazil domov.
Toto bol môj príbeh o tme, čo sa mi ukrývala v mojom vnútri. Teraz, rok po tom, čo sa so mnou Mirka rozišla, mám nádherné dievča, ktoré ma miluje a sme spolu šťastní. A keď nám bude priať, tak nám to výdrži možno aj navždy.
Ján Petrucha, 2.C
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára