Otvoriac dvere od balkóna, som pred sebou uzrel krásny obraz zapadajúceho slnka. Obloha bez jediného obláčika a pofukujúci vánok ma prebrali z pocitov nešťastia a depresie. Pohodlne som sa usalašil na stoličke umiestnenej na mieste, z ktorého som mohol ideálne vidieť západ slnka. Táto situácia ma ukľudnila a začal som načerpávať nové sily a energiu. Z chvíľkového upokojenia ma vyrušil Koloman, ktorého príchod pretrhol môj nový zväzok víriacich myšlienok v hlave.
„Otec,“ oslovil ma Koloman „sľúbil si mi, že mi vyrozprávaš ten príbeh z detstva.“
„Áno, spomínam si.“ Po chvíľke premýšľania som začal: „Bolo to pred 25 rokmi v decembri roku 2012. Vo svete vládla hospodárska kríza a všetci ľudia sa strachovali nielen zo straty slobody, ale najmä z príchodu konca sveta. Ja som okolitému prostrediu nevenoval veľkú pozornosť. Vďaka televíznym novinám som občas začul čo sa deje, no vymyslenej teórii o konci sveta podloženej len koncom Mayského kalendára som vôbec neveril. O celú vec som sa začal viac zaujímať až 20. decembra. V správach v rádiu hlásili vysoký počet samovrahov, ktorí uverili blížiacej sa katastrofe, no vzdali sa a strach z vymyslenej hrôzy spôsobil koniec ich životov. Hlásených bolo aj veľa úmrtí spôsobených infarktom a mozgovou porážkou. Nerozumel som ako mohli tomu všetci uveriť. Ľudia žili v strachu a obavách a behom pár dní sa z nich stali len bezmocné bytosti čakajúce na katastrofu. Viera ľudí v koniec sveta mi pripomínala vieru Nemcov vo Führera, či vieru Francúzov v Napoleona.
O deň neskôr 21.12. prišiel dlho očakávaný deň, ktorý sa mi však zdal ako každý iný. Poobede som sa vybral s bratom von. Išli sme na úrad práce kvôli otcovi, ktorý si ju hľadal už niekoľko mesiacov. Kráčali sme po ulici plnej utekajúcich šialencov. V týchto dňoch boli psychiatrické čakárne plné ľudí. Levoslav sa na mňa pozrel a ja som bratov pohľad opätoval. Súhlasil so mnou, aj on si myslel o celej záležitosti to isté. Zrazu sme počuli výstrely. Pred sebou som videl hrozný obraz. Nad zemou lietali lietadlá ostreľujúce ulice. Z kostolnej veže som videl padať granáty. Pozrel som sa na Levoslava, ktorý začal utekať k podchodu. Utekal som za ním, no znenazdajky som si všimol, že v podchode boli ostreľovači. V týchto chvíľach som nemal čas na premýšľanie. Nevedel som čo sa deje okolo mňa. Pridal som na mojej rýchlosti a schytil som Levoslava. Držiac ho skočil som k zemi. Zarachotili výstrely a my sme opäť začali utekať. Levoslav však zrazu spadol na zem a zvíjal sa v bolestiach. Sklonil som sa k nemu a zdvihol ho. Niesol som ho až po nemocnicu, no bolo jasné, že môj brat nemá šancu na prežitie. Guľka sa mu vryla do hrude. Bol som s ním až do poslednej chvíle. Otec a mama ho už nestihli živého. Bolo to strašné, no ešte strašnejšie bolo, že musel zomrieť on, aj veľa iných kvôli koncu sveta, ktorý nebol. Tí ostreľovači a teroristi boli fanatici, ktorí keď videli, že koniec sveta nebude, snažili sa ho docieliť bezhlavým strieľaním na bezbranných ľudí. 21.12.2012 bol čierny deň nielen pre našu rodinu, ale hlavne pre celý svet.“
Ondrej Smugala, oktáva
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára