Jeseň podľa Vivaldiho

Krok.
Len jeden tichý.
A bozky.
Dlhé a nekonečné ako dnešok.
Ako jeseň.
Ako deň, kedy začal koniec
A skončil sa začiatok.
Ako ticho, ktoré spája dve duše,
dve prázdne misky.
Biele a tak krásne chladné.
Ako vrana.
Nie temné, len skutočné a slobodné.
Ako slnko nad hlavami,
ktoré ako vo sne blúdia životom.
Hľadajú smer, správnu cestu.
Možno pravdu by rady.

Krok.
Len jeden bezvýznamný.
A pohľad.
Dlhý a nekonečný ako dnešok.
Ako jeseň.
Z predstáv Vivaldiho?
Ani omylom.
Smutný a prázdny.

Kde až končí ľudská hlúposť?
Na dne mora? V korunách stromov?
Skrýva sa.
Tam, kde ju nemožno vidieť.
Alebo skôr, kde je vidieť nechcená.
Ako listy, po ktorých sa šliape.
Ako dve spálené vretená.
Tam je, tam ju hľadať treba.
Nechceš?
Tvoja strata mojim ziskom sa stane.
Keď už je raz koniec nás dvoch, teba,
nebudem viac nožom ryť v starej rane.
Asi to tak malo byť, tak mi treba.

D. Barbaričová 2.A