V lese nie!

Naša rodina je celkom normálna. Nič zvláštne sa u nás nedeje. Žijeme v klasickom rodinnom dome so záhradou, altánkom, bazénom a snažíme sa udržovať dobré susedské vzťahy. Síce niekedy je to priam nesplniteľná úloha, keďže rodina z domu od vedľa sa skladá z mamy, staršej pani, ktorá pracuje v cukrárni a pečie suché orechové torty, ďalej jej dvaja synovia, statní mládenci, ktorí si v tridsiatke ešte stále užívajú život a nepracujú. Veď načo by pracovali, keď môžu cestovať po svete a pretekať sa na autíčkach ako malé deti. Na staré kolená si nájdu mladé a pekné ženy, budú si chcieť založiť rodinu a užiť si tých posledných pár rokov šťastia. Aj takí ľudia sú medzi nami.
Vráťme sa teda naspäť k našej milovanej rodinke. Každý je iný, každý je originálny. Jediné, čo máme spoločné je tá naša úžasná vlastnosť, mať vždy pravdu. Sme štyria a všetci do jedného sme tvrdohlaví ako mulice. Lásku si dokazujeme nekonečnými hádkami, bez ktorých nemôžeme existovať. Všetky udalosti, ktorých sa zúčastníme sa stanú fiaskom. A tak to bolo aj v to jesenné ráno, keď sme sa vybrali do prírody na menší rodinný výlet. Zo začiatku bolo všetko v poriadku. Z domu sme vyrazili na čas, o hodinu a pol neskôr ako vždy, zabudli sme tašku s jedlom u nás na dvore, po ceste sme ohrozovali cestnú premávku minimálne, mama cestou zastavila iba päťkrát, aby si zapálila, mladšiemu bratovi sa podarilo otvoriť dvere za jazdy štyrikrát, jeho osobný rekord počas jednej jazdy a posledná kvapka trpezlivosti nášho otca. Keď sme dorazili na miesto zistili sme, že GPS navigácia, ktorá bola nastavená na chôdzu, čaká kedy vyrazíme na stole v kuchyni u nás doma. Po pol hodinovej hádke sme sa dopracovali k záveru, že otec má namiesto mozgu záchodovú dosku a mama mala byť policajným psom. Skvelé, tak toto majú byť moji rodičia? Týmto sa mám pýšiť? Po dvoch hodinách hľadania nášho cieľu, starej poľovníckej chaty uprostred lesa, sme vyšli na jeho druhom konci blízko neznámeho mesta. Našťastie sme stretli staršieho pána, ktorý nám povedal kadiaľ sa máme vybrať, aby sme našli naše auto. Poďakovali sme nášmu záchrancovi a mama obdarila starčeka bozkom vďačnosti na jeho vyziabnuté líce a stále sa pri tom ospravedlňovala za svojho neschopného manžela, ktorý vlastne ani nemal byť jej manželom. Radšej si mala zobrať Milana od Haviarov, ktorý má teraz tri bazény, jeden na teplú, druhý na studenú vodu a ten tretí prázdny, keď sa mu nechce kúpať. S dobrým pocitom, že sme po roku zasa niečo spravili pre naše zdravie, sme sa vrátili domov. Unavení sme sa každý vybrali do svojej obľúbenej svätyne. Ja za počítač, otec na záchod, mama na balkón, kde už ju čakala jej dobrá kamarátka cigaretka a stará mama pred televíziu obdivovať Onurove krásne modré oči.
Priatelia, raz je to už tak. Rodinu si človek nevyberie. Musíme sa zmieriť s tým, čo máme a ďakovať za to, že sme živí a zdraví, plní elánu a chuti do života. Zatiaľ, čo ja vám tu vyrozprávam svoj zážitok, moji rodičia nasadajú do auta a idú pre môjho brata, ktorého sme zabudli v lese. Už sa teším na ďalší rodinný výlet, ktorý spolu podnikneme.

Kristína Ambrúzová 2.A