Ako každý jeden z vás...

Jedného dňa. Sľubujem. Prisahám. Natiahnuť ruku, pevný stisk, úsmev a teplo. Krásne teplo, ktoré sa vám rozleje celým telom v okamihu, keď pochopíte, že nech sa stane čokoľvek, nikdy nezostanete sami. A že vždy tu bude niečo, čoho sa môžete chytiť.
Príliš dlho som sa naháňala za pocitom pevného piliera. Oporného bodu. Pomyselného míľnika. Istoty. Niečoho, čoho by som sa pri páde mohla zachytiť a čo by mi dávalo zmysel života. Pocit života. A príliš dlho som ho nemohla nájsť. Príliš dlho mi trvalo otvoriť oči. Stále som lipla k veciam, ľuďom, momentom či mestám, len aby som sa mohla niečoho vo svojom živote chytiť. Aby som sa mohla niečoho chytiť v budúcnosti. Nech by to bola škola, zamestnanie, vzťah, mesto, v ktorom budem žiť, čokoľvek... Potrebovala som žiť s vedomím, že jedného dňa do toho bodu dospejem a v tej chvíli si budem môcť povedať, že som našla dokonalé šťastie. Perpetum mobile ľudského života. Môjho. Môjho života. Aké sebecké, však?
Keby ste sa ma opýtali pred pol rokom alebo pred mesiacom, presne by som vám ten okamih v živote vedela popísať. Vykresliť ho v tých najkrajších farbách aké kedy ľudské oko videlo. Do detailu by som vám opísala každého človeka, ktorý by bol svedkom tohto myšlienkového orgazmu. Dnes je však všetko inak.
Dnes do môjho života zasiahol osud. Zrejme. Osud. Alebo niekto iný, kto mi chcel ukázať správny smer. Dodnes som si myslela, že cesta, po ktorej kráčam je tá najsprávnejšia. A bola som spokojná. Pretože som si naivne myslela, že keď budem ďalej kráčať touto cestou, prídem k tomu bodu. Avšak behom sekundy sa mi všetko obrátilo. Môj kompas začal ukazovať iným smerom. Na cestu, na ktorú som sa toľko krát dívala. Bola blízko mojej. Paralelne bežali vedľa seba, však bez šance stretnúť sa...
V tej chvíli som pochopila, kde leží môj bod. Kde je ten moment. Kedy budem konečne šťastná. Toľko som o tom čítala ba aj sama písala, toľko som o tom počúvala a myslela si, že robím všetko správne. Aká som len bola úbohá. Celý ten zázrak je tu a teraz. Jediný oporný bod mojej minulosti, prítomnosti a budúcnosti som ja sama. Pretože kým bude môj život, budem aj ja. A chcem byť správnym bodom. Pevným a jasne viditeľným aj v tých najhorších hmlách môjho života. Kameňom v základoch veže, ktorá stúpa do najvyšších sfér tohto sveta. Ktorú si budujem. Tak ako každý jeden z vás...

D. Barbaričová, 2.A

Dopis (atymie)

Milá Jano! Nepsal jsem už strašně dlouho a měl jsem pro to důvod. Nechci Ti nic vyčítat. Myslím, že by to stejně nemělo cenu. Je to zbytečné. Byl jsem tam u nás, je tomu snad dva týdny. Těšil jsem se jako malé škvrně, na to, že Tě zas konečně uvidím. Nikdy bych neřekl, že se člověk dokáže v mžiku tak strašně změnit.
Když jsem Tě poprvé uviděl, Jano, byla jsi jako dítě. Čistá a tak krásně nevinná. Bál jsem se na Tebe vůbec podívat, abych Ti nějakým způsobem neublížil. Vždyť jsi byla tak neskutečně křehká. Jako porcelánová panenka s velkýma hlubokýma očima. Ty oči... Byla jsi úplně jiná. Možná právě proto, že jsi ještě neznala všechnu tu špínu doby a všechno to zlo a zkaženost. Ty jsi, milá Jano, asi nevěděla ještě vůbec nic. O životě. O světě. O lásce. Rozhlédala jsi se kolem, jako kdyby jsi někoho hledala. Byla jsi doslova jako Alenka v říši divů. A já jsem si uvědomil, že v té Tvé plachosti a strachu bylo tehdy něco roztomilého. Tehdy mi Tě bylo líto. Chtěl jsem Ti pomoci, ale nevěděl jsem jak. A dnes? Změnila jsi se. Ty oči. Už nehřejí jako tehdy. Už to není ta mladá věčně usmátá dívka, která jsi stála za svým. Už to není to porcelánově bílé dítko. Stala se z Tebe žena. Ale jaká! Nikdy jsem si to nepřál, ale teď si to přeji, přeji si to tak, jako jsem si nikdy nic nepřál. Chtěl bych vrátit čas. Chtěl bych, aby jsi byla zase taková, jako předtím. Zase ta šťastná a milá Jana. Ta Jana, kterou jsem měl rád. Jsi tak strašně zlá, Jano! Tak neskutečně zlá. Ty krásné hluboké oči jsou teď plny zloby a nenávisti. Teď se do nich bojím podívat rovněž. Jenomže ne proto, že bych se snad bál, že Ti ublížím, ale proto, že se bojím, aby jsi mně neprobodla pohledem, Jano, vždyť to není možné, aby jsi se tak změnila. Odvracíš se pohledem, nemluvíš, utíkáš přede mnou. Ten Tvůj pohled, který dříve hladil, nyní pálí. A co se to stalo s Tvým hlasem? Jak jsi cynická a zatrpklá. Jano, jestli to jen trochu jde, změň se! Aspoň kvůli mně. Chodíš jako tělo bez duše, mlčíš, když promluvíš, slova Ti šlehají z úst jako plameny. Jako kdyby skrze Tvá ústa promlouval satan. Proč jsi tak zlá? Jano znenáviděl jsem Tě za ta slova. Zranila jsi mé city, mou duši. Nenávidím Tě, Jano. To, co k Tobě cítím dnes je pouze lítost nad tím, jak hluboko jsi dokázala klesnout. Proboha, Jano, vždyť Ty se chováš, jako smyslů zbavená. Proč mi tolik ubližuješ? Za co mně tak strašně trestáš?
Nenávidím Tě, Jano! Nenávidím. Nechci Tě už nikdy vidět. Možná to tak bude pro oba lepší. Já už nepřijdu tam k nám. Už nikdy. Mám na Tebe takovou zlost, že kdybych mohl... Mám zlost za ta slova, která jako vodopád se lila z Tvých úst. Z těch stejných, která kdysi říkávala pravý opak. Přísahám Ti, při všem co je mi svaté, že kdybych... Ale ne, nikdy bych to nedokázal a ty to dobře víš. Víš, že bych raději zemřel, než-li bych mněl na Tebe stáhnout ruku. Na to Tě mám pořád až příliš rád. Možná právě proto jsi říkala tak tvrdá slova. Lhala jsi Jano, tehdy mně a teď lžeš sama sobě. Myslíš si, že jsem slaboch. Každý tomu říkáme jinak. Já se na Tebe nezlobím. Už ne. Protože vím, že i přes to všecko, co jsi mi pověděla, mně máš stále hrozně ráda. Vím to, protože slova jsou zrádná. Někdy jimi člověk poví i to, co nechtěl. Raní přitom všechny kolem a až posléze si uvědomí, co vlastně řekl. Slova.
Nechci od Tebe nic. Nemusíš psát. Nemusíš už se mnou nikdy promluvit. Nemusíš. Jenom Tě prosím, i na úkor toho, že už bych Tě nemněl nikdy vidět, buď zase taková jako předtím. Zahoď tu zlou masku, usměj se. Buď lepším člověkem, než jsme my všichni dohromady, buď zase sama sebou. Jano, prosím, udělej to kvůli mně. Vrať mi zpátky tu starou Janu, kterou jsem měl tolik rád. Udělej to především kvůli sobě a jestli můžeš, tak odpusť. Vím, že jsem tím vinen právě já. Máš pravdu, kdybych nebyl slaboch, nikdy by se nic z toho nestalo a Ty by jsi žila nadále v té krásné pohádce s růžovými brýlemi, které by jsi nemusela nikdy sundat. Odpusť. Miluji Tě, Jano.

Jan Čajka

Rozhrešenie

Temnou ulicou kráčali postavy odeté v dlhých čiernych plášťoch, ktoré splývali s tmou, len tu a tam sa vo svetle fakle objavil biely kríž vyšitý na plášťoch rádových bratov. Kríž, ktorý akokeby načas zažiaril a potom sa opäť stratil kdesi v tmách. Spolu s krížom blysli sa občas aj meče, aj keď už neraz okúsili krv nepriateľa nestratili svoj lesk. Meč bol ich najcennejším a zároveň ich jediným majetkom. Stal sa pre nich krížom, ale aj vykúpením. Celý tento sprievod mlčky mieril do blízkeho chrámu, ktorý sa vysoko týčil nad ostatnými budovami. To najcennejšie sa nachádzalo práve vnútri tohto chrámu, vďaka čomu sa stal cieľom pútnikov z rôznych kútov sveta. Cenné relikvie svätcov z východu, ale aj drevo z Kristovho kríža, ktoré získali na svojej výprave do Svätej zeme, kam sa pred niekoľkými rokmi vybrali oslobodiť sväté miesta a vytrhnúť ich z rúk neveriacich. Výprava pre nich skončila tragicky. Rád sa vrátil späť, do Európy, kde ho začali prenasledovať a obviňovať z neúspechu a zo straty najsvätejšieho Jeruzalema. Blížilo sa ráno. Keď prvé slnečné lúče vyšli nad obzor, celý sprievod sa rozpustil v rannej hmle. A ukryl sa v nej aj chrám, ktorý počas noci hrdo stál a kraľoval nad okolím. Rozsypal sa v ruiny. Ruiny, ktoré si ešte počas včerajšej noci vypočuli z úst komtúra žalmy i čítanie z knihy Kazateľ : Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť. Včera týmito slovami chladné múry pohrdli, neuverili im. Miesto toho, snažili sa narásť čoraz vyššie a pyšnejšie a dotknúť sa tak svojimi vežami samotných nebies. S dnešným ránom však poznali význam týchto slov. Z vrcholkov múrov padali drobné kamienky ako keby tieto chladné múry dávali najavo svoje city, ronili svoje kamenné slzy. Slzy ľútosti nad svojou pýchou. Včera mohol chrám výškou konkurovať Babylonskej veži a dnes ? Už len torzo, ktoré zub času vyformoval do podoby kľačiaceho kajúcnika. Len vysoký otvor s lomeným oblúkom pripomínal ruky zopäté k modlitbe, prosiace o odpustenie a o návrat dávnych čias zašlej slávy. V okolí už vyrástli nové dominanty, ale aj tak sa nikdy nemôžu vyrovnať ani len tomuto torzu. Komíny atómovej elektrárne, z ktorých stúpala para, do ktorej sa chceli skryť zahanbene pred okolným svetom. Hanbili sa za svoju ohyzdnosť. Ani vysoké mrakodrapy blízkeho mesta, slniace sa a odrážajúce lúče nevyrovnali sa tým ruinám, aj keď ho už dávno prevýšili svojou výškou. Vždy vám pri pohľade na tento kraj, ktorý už dávno stratil svoju malebnosť ulpel zrak práve na ňom, ktorý svojou neprehliadnuteľnosťou chcel snáď len odovzdať svoje posolstvo aj ostatným. Jeho snahy boli a sú márne. Vietor sľúbil ruinám, že správu o pyšnom chráme roznesie po celom svete, jeho ston však nikomu nič nehovoril, najmä ľuďom, ktorí už zabudli načúvať aj sebe samým. Dnes už len niektorí prídu na toto miesto a uprú svoj zrak na miesto, kde sa kedysi nachádzala vysoká klenba. Niektorým by sa mohlo zdať, že úcta k tomuto miestu sa stratila v každodennom zhone, niekde medzi regálmi supermarketov, výpredajmi, cenovkami... Pravdou však je, že klenbu z kameňa nahradila klenba úplne iná aká bola predchádzajúca a pominuteľná. Zároveň bola omnoho vyššia. Klenbou chrámu sa stali samotné nebesá. Možno práve toto bolo symbolickým odpustením a rozhrešením nad týmto miestom. Miesto, ktoré dnes leží pokorené v prachu svojich ruín a zároveň dotýkajúce sa nebies. Kiežby tak vedeli tieto kamene rozprávať, aby sa ich príbeh mohol stať inšpiráciou pre mnohých z nás.

Filip Ingr, 2.A

Som kameň v základoch starej veže

Celý môj život je ako jedna veľká veža a ja som jedným kameňom z nej. Tie ostatné kamene sú moja rodina, priatelia a známi. Vďaka ním moja veža, teda môj život ešte stojí. Dnes mám vo svojej veži len kamene, ktoré sú naozaj tie správne, ktoré zapadajú do mojej veže. No pravdupovediac nie vždy tomu tak bolo, trvalo mi celkom dlho kým som sa naučila rozlišovať nesprávne kamene od tých správnych. Kedysi som mala okolo seba aj priateľov, ktorý vlastne nikdy neboli skutočnými priateľmi, ešte ani teraz po toľkých rokoch nedokážem pochopiť ako tie priateľstvá mohli vôbec fungovať, keď viem, že boli tak falošné. Viem, že dnešný svet je celý veľmi falošný, no nájdu sa aj ľudia, bez ktorých by vaša veža a tak isto aj tá moja nemohla existovať, ľudia pre ktorých žijeme, a ktorí tu budú pre nás navždy, tak ako aj my pre nich. Dnes je to hlavne môj priateľ, no kedysi to bola rodina a kamaráti. Pomáhali mi s každým jedným problémom a tak mi pomáhali budovať moju vežu života. Som kameňom v základoch veže, pretože je to moja veža, teda môj život. V základoch vždy bola len moja rodina a ja, no prednedávnom tam pribudol ďalší veľmi dôležitý človek pre mňa, môj priateľ, nie je to už len niekto koho mám rada, ale je to človek bez ktorého by som už nedokázala mať svoju vežu tak pevno postavenú. Nechcem nikomu nič radiť ani nikomu nútiť môj názor, no podľa mňa každý tú svoju vežu života dokonalo dostavia až nájde človeka, s ktorým je to skutočné a nie len nejaká detská hra a práve preto je v základoch mojej veže, pretože je pre mňa niečím veľmi dôležitým v mojom živote. A takisto aj každý človek má na svete pár ľudí, s ktorými sa úplne dokonalo dopĺňa. Nemusia byť rovnakí ako on a ani odlišní. Nemusia mať rovnaké názory, no ani odlišné. Sú to ľudia, ktorí možno ani nevedia prečo, no rozumejú si. A presne takí by mali tie ich veže stavať spoločne. Sú to naši partneri, kamaráti a dobrí známi. Je síce pravda, že bez základov by nemohla tá veža vôbec byť, ale nemohla by byť ani bez toho ostatného, a preto sú skutočný priatelia a známi to čo v živote naozaj potrebujem. Pretože priateľstvo je tá najvzácnejšia vec, ktorú môžeme v živote mať. Pretože mnohí ľudia ho nikdy nezažijú. Skutočné priateľstvo nevzniká náhodou. Ľudia, ktorí sú predurčení na to, aby boli priateľmi sa nájdu. Skôr, či neskôr, nájdu sa. Predtým ako som začala písať sloh stavala som v izbe puzzle, teda robila som jednu z mojich najobľúbenejších činností a práve vtedy mi napadli tieto slová a vety, ktoré tu píšem a napadlo mi, že môžeme vlastne prirovnať skutočné priateľstvo k mojej veľmi obľúbenej aktivite. Pretože takisto ako v tejto činnosti ku každej puzzle existuje pár ďalších, ktoré k nej patria, tak sú aj v skutočnom živote ľudia, ktorí k sebe jednoducho patria. Jednoducho je to tak. Priatelia sú ako hviezdy na oblohe, ktoré žiaria a ukazujú ti cestu k láske a k životu. V mojej veži je aj zopár kamarátov, ale naozaj len zopár, pretože priateľstvo a kamarátstvo, to sú dve odlišné slová. Kamarátov môžeme mať veľa. No s kamarátmi mávame len povrchné vzťahy, ktoré sú často založené na klamstvách. Za kamarátov považujeme aj ľudí, ktorých naozaj nepoznáme. Nájdu sa aj medzi nimi takí, ktorých máme naozaj radi, ale to na priateľstvo nestačí. Priateľstvo nie je žiadna novinka, ani novodobá technická vec, ktorú niekto nedávno vymyslel, začalo to dávno, veľmi dávno keď si ľudia všetko robili sami. Až kým jedného dňa pochopili, že v skupinách sa im všetko robí lepšie a uľahčuje im to život, a začali si zakladať spoločenstvá, teda už kedysi veľmi dávno vznikali priateľstvá.
Teraz trocha odbočím od minulosti no spomenula som si na jeden citát, ktorý mi raz jeden kamarát povedal a odvtedy ho mám stále v hlave. „Čím lepšie spoznávam ľudí, tým viac sa stáva mojim najlepším priateľom pes.“ Z tohto citátu vyplýva, že ľudia nie sú len dobrí, ale aj zlí. A práve to sa tu celý čas snažím vysvetliť, že nemali by sme veriť všetkým a naše veže by sme si mali stavať len z kameňov, ktoré nám za to naozaj stoja.
Tie skutočné kamene sú ľudia, ktorí vám poskytnú svoju pomocnú ruku a tak vzniká najvzácnejší vzťah, priateľstvo, ktoré je veľmi dôležité pre budovanie našich veží, teda našich životov.
Priateľstvo je niečo čo chýba bohatým, majú ho chudobní, je neoceniteľné a nemá peňažnú hodnotu. Preto nezáleží na tom ako vaša veža vyzerá, ale je dôležité to z akých kameňov je postavená.

Bibiána Bitalová, 3.B

Výhody lásky cez inzerát alebo Ako vedia blondíny ľúbiť

Zabijem ho! Ako to len mohol urobiť? Ozaj si myslí, že som tak hlúpa ako vyzerám? Tak to ani náhodou, ten peroxid na mojej hlave nemá nič spoločné s tým, čo je v nej! Sklamal ma. Keby si aspoň našiel nejakú blondínu ako som ja, ale čiernovlásku? Ten človek nemá vôbec žiaden vkus. Teraz akože čo? Ako si to vlastne predstavuje? Príde domov, privedie ju a s blaženým úsmevom mi oznámi: „Ahoj miláčik, toto je moja nová priateľka a bude tu s nami od pondelka bývať?“ Alebo ako si to ten idiot predstavuje? No už len toto by mi chýbalo! Asi mu jednu vrazím hneď medzi dverami. A nie jednu ale hneď dve, aby vedel, že si nemá vyskakovať.
Ach bože, keď si spomeniem aký nádherný bol náš vzťah na začiatku. Keď sme sa spoznali cez ten hlúpy inzerát. A keď sme sa sem nasťahovali. A keď mi kúpil na meniny to Ferrari. To akože teraz bude kupovať všetko dvojmo? No tak na to nech zabudne. Nechcem sa dožiť toho, že by som sa stretla s tou strigou na manikúre, a tá beštia by mala na ruke rovnaký briliantový prsteň ako ja! V žiadnom prípade. A čo ak príde domov a povie : „Miláčik zbaľ si kufre!“ ? To predsa nemôže. A potom, veď doma žiadne kufre nemáme. Ale verím tomu, že ten ťuťmák by bol schopný narvať mi všetky veci do igelitiek, taký je to psychopat, vôbec by mu nevadilo, že by sa všetky tie šaty pokrčili a bohvie čo ešte. A s týmto ja žijem. Nedá sa nič robiť, musím ho zabiť. Nič iné mi nezostáva. Nebudem čakať, kedy príde a privedie mi prekvapenie. Na to fakt nemám nervy. Taký, čo ani nevie aký je rozdiel medzi tmavoružovou a cyklámenovou, musím ho zabiť a urobiť tak službu spoločnosti a predovšetkým textilnej oblasti priemyslu. Ale ako to urobiť? Moja kozmetička mi raz hovorila, že vraj marhule obsahujú kyanid draselný alebo ako sa to volá. Myslím, že viem o čo ide, raz som toho vypila na jednom večierku celú fľašu a prebrala som sa až o tri dni. Asi mu kúpim na Mikuláša debničku marhúľ. Ale čakať až do Mikuláša na to aby sa mi nedajbože o tri dni prebral? Nie, to nebude žiadna istota. Musím to urobiť tak, aby som mohla pokojne a s čistým svedomím spávať a aby som nemusela v neistote čakať, či sa preberie a či sa preberie o tri dni alebo o mesiac. U alkoholu totiž človek nikdy nevie. Neviem, neviem. A čo keby som ho utopila? Keď nad tým tak rozmýšľam, ktovie či by to v našom sprchovom kúte išlo. Vo filmoch predsa topia ľudí výlučne vo vaniach. Ktovie, ja osobne som ešte nestretla človeka, ktorý sa utopil v sprchovom kúte. Tak zasa nič. Mohla by som ho sotiť z balkóna, ale bývame na prízemí a asi by mi neuverili, že sa mu zatočila hlava a samovoľne sa zrútil domovníčke do ruží. A potom, kto by odpratával telo z ruží, ešte by som sa mohla poškriabať a dostať nejakú infekciu. Aj by som mu pustila plyn, lenže ja ešte neviem s tou našou novou elektrickou rúrou narábať. Ešte šťastie, že predvčerom kúpil sadu kuchynských nožov. Hm, lenže ten nôž by som musela poriadne chytiť a to sa mi s týmito gélovými nechtami nepodarí. Keby tak ešte začal krvácať a zasvinil mi ten perzský koberec v predsieni. Aké ja mám šťastie, tak by určite krvácať začal, už len preto, aby mi urobil napriek! Vankúšová terapia by nemusela byť zlá. Počkám kým zaspí, potom mu dám vankúš na hlavu a sadnem si naň. No a on, hulvát jeden, sa isto preberie, bude chcieť kričať a zaslintá mi to nové povlečenie. Ale mu ja poviem: „Keď si to zaslintáš, kamarát, tak si to aj vyperieš, slúžku ti robiť nebudem!“ Toto nech si nezvyká.
Som úplne bezradná. Už mi zostáva len obesenie. A už zasa narážam na problém. Vešia sa predsa zásadne na lustre. No musel dať ten môj imbecil zabudovať bodové svetlá do stropu? Teraz ho ani nemám ani na čom obesiť. Ten až príde domov, tých faciek, čo ho čaká. Jednu za ten luster, druhú za sprchový kút, tretiu za balkón, štvrtú za ten zaslintaný vankúš, piatu za to, že nemáme doma kufre...

Alexandra Bolfová, 2.A