Temnou ulicou kráčali postavy odeté v dlhých čiernych plášťoch, ktoré splývali s tmou, len tu a tam sa vo svetle fakle objavil biely kríž vyšitý na plášťoch rádových bratov. Kríž, ktorý akokeby načas zažiaril a potom sa opäť stratil kdesi v tmách. Spolu s krížom blysli sa občas aj meče, aj keď už neraz okúsili krv nepriateľa nestratili svoj lesk. Meč bol ich najcennejším a zároveň ich jediným majetkom. Stal sa pre nich krížom, ale aj vykúpením. Celý tento sprievod mlčky mieril do blízkeho chrámu, ktorý sa vysoko týčil nad ostatnými budovami. To najcennejšie sa nachádzalo práve vnútri tohto chrámu, vďaka čomu sa stal cieľom pútnikov z rôznych kútov sveta. Cenné relikvie svätcov z východu, ale aj drevo z Kristovho kríža, ktoré získali na svojej výprave do Svätej zeme, kam sa pred niekoľkými rokmi vybrali oslobodiť sväté miesta a vytrhnúť ich z rúk neveriacich. Výprava pre nich skončila tragicky. Rád sa vrátil späť, do Európy, kde ho začali prenasledovať a obviňovať z neúspechu a zo straty najsvätejšieho Jeruzalema. Blížilo sa ráno. Keď prvé slnečné lúče vyšli nad obzor, celý sprievod sa rozpustil v rannej hmle. A ukryl sa v nej aj chrám, ktorý počas noci hrdo stál a kraľoval nad okolím. Rozsypal sa v ruiny. Ruiny, ktoré si ešte počas včerajšej noci vypočuli z úst komtúra žalmy i čítanie z knihy Kazateľ : Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť. Včera týmito slovami chladné múry pohrdli, neuverili im. Miesto toho, snažili sa narásť čoraz vyššie a pyšnejšie a dotknúť sa tak svojimi vežami samotných nebies. S dnešným ránom však poznali význam týchto slov. Z vrcholkov múrov padali drobné kamienky ako keby tieto chladné múry dávali najavo svoje city, ronili svoje kamenné slzy. Slzy ľútosti nad svojou pýchou. Včera mohol chrám výškou konkurovať Babylonskej veži a dnes ? Už len torzo, ktoré zub času vyformoval do podoby kľačiaceho kajúcnika. Len vysoký otvor s lomeným oblúkom pripomínal ruky zopäté k modlitbe, prosiace o odpustenie a o návrat dávnych čias zašlej slávy. V okolí už vyrástli nové dominanty, ale aj tak sa nikdy nemôžu vyrovnať ani len tomuto torzu. Komíny atómovej elektrárne, z ktorých stúpala para, do ktorej sa chceli skryť zahanbene pred okolným svetom. Hanbili sa za svoju ohyzdnosť. Ani vysoké mrakodrapy blízkeho mesta, slniace sa a odrážajúce lúče nevyrovnali sa tým ruinám, aj keď ho už dávno prevýšili svojou výškou. Vždy vám pri pohľade na tento kraj, ktorý už dávno stratil svoju malebnosť ulpel zrak práve na ňom, ktorý svojou neprehliadnuteľnosťou chcel snáď len odovzdať svoje posolstvo aj ostatným. Jeho snahy boli a sú márne. Vietor sľúbil ruinám, že správu o pyšnom chráme roznesie po celom svete, jeho ston však nikomu nič nehovoril, najmä ľuďom, ktorí už zabudli načúvať aj sebe samým. Dnes už len niektorí prídu na toto miesto a uprú svoj zrak na miesto, kde sa kedysi nachádzala vysoká klenba. Niektorým by sa mohlo zdať, že úcta k tomuto miestu sa stratila v každodennom zhone, niekde medzi regálmi supermarketov, výpredajmi, cenovkami... Pravdou však je, že klenbu z kameňa nahradila klenba úplne iná aká bola predchádzajúca a pominuteľná. Zároveň bola omnoho vyššia. Klenbou chrámu sa stali samotné nebesá. Možno práve toto bolo symbolickým odpustením a rozhrešením nad týmto miestom. Miesto, ktoré dnes leží pokorené v prachu svojich ruín a zároveň dotýkajúce sa nebies. Kiežby tak vedeli tieto kamene rozprávať, aby sa ich príbeh mohol stať inšpiráciou pre mnohých z nás.
Filip Ingr, 2.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára