Ako každý jeden z vás...

Jedného dňa. Sľubujem. Prisahám. Natiahnuť ruku, pevný stisk, úsmev a teplo. Krásne teplo, ktoré sa vám rozleje celým telom v okamihu, keď pochopíte, že nech sa stane čokoľvek, nikdy nezostanete sami. A že vždy tu bude niečo, čoho sa môžete chytiť.
Príliš dlho som sa naháňala za pocitom pevného piliera. Oporného bodu. Pomyselného míľnika. Istoty. Niečoho, čoho by som sa pri páde mohla zachytiť a čo by mi dávalo zmysel života. Pocit života. A príliš dlho som ho nemohla nájsť. Príliš dlho mi trvalo otvoriť oči. Stále som lipla k veciam, ľuďom, momentom či mestám, len aby som sa mohla niečoho vo svojom živote chytiť. Aby som sa mohla niečoho chytiť v budúcnosti. Nech by to bola škola, zamestnanie, vzťah, mesto, v ktorom budem žiť, čokoľvek... Potrebovala som žiť s vedomím, že jedného dňa do toho bodu dospejem a v tej chvíli si budem môcť povedať, že som našla dokonalé šťastie. Perpetum mobile ľudského života. Môjho. Môjho života. Aké sebecké, však?
Keby ste sa ma opýtali pred pol rokom alebo pred mesiacom, presne by som vám ten okamih v živote vedela popísať. Vykresliť ho v tých najkrajších farbách aké kedy ľudské oko videlo. Do detailu by som vám opísala každého človeka, ktorý by bol svedkom tohto myšlienkového orgazmu. Dnes je však všetko inak.
Dnes do môjho života zasiahol osud. Zrejme. Osud. Alebo niekto iný, kto mi chcel ukázať správny smer. Dodnes som si myslela, že cesta, po ktorej kráčam je tá najsprávnejšia. A bola som spokojná. Pretože som si naivne myslela, že keď budem ďalej kráčať touto cestou, prídem k tomu bodu. Avšak behom sekundy sa mi všetko obrátilo. Môj kompas začal ukazovať iným smerom. Na cestu, na ktorú som sa toľko krát dívala. Bola blízko mojej. Paralelne bežali vedľa seba, však bez šance stretnúť sa...
V tej chvíli som pochopila, kde leží môj bod. Kde je ten moment. Kedy budem konečne šťastná. Toľko som o tom čítala ba aj sama písala, toľko som o tom počúvala a myslela si, že robím všetko správne. Aká som len bola úbohá. Celý ten zázrak je tu a teraz. Jediný oporný bod mojej minulosti, prítomnosti a budúcnosti som ja sama. Pretože kým bude môj život, budem aj ja. A chcem byť správnym bodom. Pevným a jasne viditeľným aj v tých najhorších hmlách môjho života. Kameňom v základoch veže, ktorá stúpa do najvyšších sfér tohto sveta. Ktorú si budujem. Tak ako každý jeden z vás...

D. Barbaričová, 2.A