Výhody lásky cez inzerát alebo Ako vedia blondíny ľúbiť

Zabijem ho! Ako to len mohol urobiť? Ozaj si myslí, že som tak hlúpa ako vyzerám? Tak to ani náhodou, ten peroxid na mojej hlave nemá nič spoločné s tým, čo je v nej! Sklamal ma. Keby si aspoň našiel nejakú blondínu ako som ja, ale čiernovlásku? Ten človek nemá vôbec žiaden vkus. Teraz akože čo? Ako si to vlastne predstavuje? Príde domov, privedie ju a s blaženým úsmevom mi oznámi: „Ahoj miláčik, toto je moja nová priateľka a bude tu s nami od pondelka bývať?“ Alebo ako si to ten idiot predstavuje? No už len toto by mi chýbalo! Asi mu jednu vrazím hneď medzi dverami. A nie jednu ale hneď dve, aby vedel, že si nemá vyskakovať.
Ach bože, keď si spomeniem aký nádherný bol náš vzťah na začiatku. Keď sme sa spoznali cez ten hlúpy inzerát. A keď sme sa sem nasťahovali. A keď mi kúpil na meniny to Ferrari. To akože teraz bude kupovať všetko dvojmo? No tak na to nech zabudne. Nechcem sa dožiť toho, že by som sa stretla s tou strigou na manikúre, a tá beštia by mala na ruke rovnaký briliantový prsteň ako ja! V žiadnom prípade. A čo ak príde domov a povie : „Miláčik zbaľ si kufre!“ ? To predsa nemôže. A potom, veď doma žiadne kufre nemáme. Ale verím tomu, že ten ťuťmák by bol schopný narvať mi všetky veci do igelitiek, taký je to psychopat, vôbec by mu nevadilo, že by sa všetky tie šaty pokrčili a bohvie čo ešte. A s týmto ja žijem. Nedá sa nič robiť, musím ho zabiť. Nič iné mi nezostáva. Nebudem čakať, kedy príde a privedie mi prekvapenie. Na to fakt nemám nervy. Taký, čo ani nevie aký je rozdiel medzi tmavoružovou a cyklámenovou, musím ho zabiť a urobiť tak službu spoločnosti a predovšetkým textilnej oblasti priemyslu. Ale ako to urobiť? Moja kozmetička mi raz hovorila, že vraj marhule obsahujú kyanid draselný alebo ako sa to volá. Myslím, že viem o čo ide, raz som toho vypila na jednom večierku celú fľašu a prebrala som sa až o tri dni. Asi mu kúpim na Mikuláša debničku marhúľ. Ale čakať až do Mikuláša na to aby sa mi nedajbože o tri dni prebral? Nie, to nebude žiadna istota. Musím to urobiť tak, aby som mohla pokojne a s čistým svedomím spávať a aby som nemusela v neistote čakať, či sa preberie a či sa preberie o tri dni alebo o mesiac. U alkoholu totiž človek nikdy nevie. Neviem, neviem. A čo keby som ho utopila? Keď nad tým tak rozmýšľam, ktovie či by to v našom sprchovom kúte išlo. Vo filmoch predsa topia ľudí výlučne vo vaniach. Ktovie, ja osobne som ešte nestretla človeka, ktorý sa utopil v sprchovom kúte. Tak zasa nič. Mohla by som ho sotiť z balkóna, ale bývame na prízemí a asi by mi neuverili, že sa mu zatočila hlava a samovoľne sa zrútil domovníčke do ruží. A potom, kto by odpratával telo z ruží, ešte by som sa mohla poškriabať a dostať nejakú infekciu. Aj by som mu pustila plyn, lenže ja ešte neviem s tou našou novou elektrickou rúrou narábať. Ešte šťastie, že predvčerom kúpil sadu kuchynských nožov. Hm, lenže ten nôž by som musela poriadne chytiť a to sa mi s týmito gélovými nechtami nepodarí. Keby tak ešte začal krvácať a zasvinil mi ten perzský koberec v predsieni. Aké ja mám šťastie, tak by určite krvácať začal, už len preto, aby mi urobil napriek! Vankúšová terapia by nemusela byť zlá. Počkám kým zaspí, potom mu dám vankúš na hlavu a sadnem si naň. No a on, hulvát jeden, sa isto preberie, bude chcieť kričať a zaslintá mi to nové povlečenie. Ale mu ja poviem: „Keď si to zaslintáš, kamarát, tak si to aj vyperieš, slúžku ti robiť nebudem!“ Toto nech si nezvyká.
Som úplne bezradná. Už mi zostáva len obesenie. A už zasa narážam na problém. Vešia sa predsa zásadne na lustre. No musel dať ten môj imbecil zabudovať bodové svetlá do stropu? Teraz ho ani nemám ani na čom obesiť. Ten až príde domov, tých faciek, čo ho čaká. Jednu za ten luster, druhú za sprchový kút, tretiu za balkón, štvrtú za ten zaslintaný vankúš, piatu za to, že nemáme doma kufre...

Alexandra Bolfová, 2.A