Viacej byť, ako sa zdať

Každý deň stretávame veľa ľudí, kamarátov, rodinu či ľudí, ktorých by sme azda ani stretávať nechceli. Ľudia, ktorých by sme najradšej nikdy nevideli sa predsa v našich očiach nenarodili ako zlí či nesympatickí. Toto všetko, tá zlosť a nenávisť, ktorú k týmto ľuďom cítime sa postupne vyvíjala, no podľa mňa je toto všetko hlavne o tom, že sa niekto hrá na niečo, čo v skutočnosti ani zďaleka nie je. Môžeme veriť každému koho stretneme? Sú ľudia v skutočnosti takí, akí sa nám zdajú, že sú? Nie je v tom nejaká pretvárka?

     Ako už som spomínala, svet okolo nás nie je vždy pekný, usmievavý, bezstarostný a radostný. Svet okolo nás je takisto plný zla, závisti a intríg. V súčasnosti sa ľudia dokážu pretvarovať tak dokonale, že na nich ani len nespoznáte, že Vám váš chrbát odkrývajú namiesto toho, aby Vám ho kryli. Avšak cítia sa ľudia lepšie, ak im ostatní lichotia hoci vôbec nerozprávajú pravdu? Alebo v prípade, ak človek na rovinu povie, čo si myslí a čo v skutočnosti pravda je?

     Myslím si, že hoci je na tomto dnešnom svete veľmi veľa falošných ľudí, ešte stále sa však nájdu aj tí čestní, spravodliví, no hlavne tí, ktorí nám do očí neklamú a povedia nám pravdu.

Ak sa niekto hrá vo svojom živote na anjelika s tým že je realita úplne iná, skôr či neskôr sa toto divadlo prevalí a dotyčná osoba bude viac než sklamaná, pretože sa k nej obrátia chrbtom tí, ktorí si mysleli, že je v skutočnosti taká, akou sa zdá byť. Preto si myslím, že je v živote dôležitejšie viacej byť, ako sa zdať.

Katarína Ondrušová, oktáva

Koľko poschodí má nebo?

            Nebo a peklo. Často skloňované slová v rôznom pojatí. Sústreďme sa však na to pozitívnejšie, ktoré nám navodzuje akúsi nádej a určitým spôsobom nám jeho význam navodzuje pocit zmierenia. Najmä, keď nás opustí niekto, kto nám bol bližší, ako len blízky.
            Každý sa so stratou milovaného človeka vyrovnáva inak. Niekto ľahšie, niekto oveľa ťažšie. Každý na takýto odchod reaguje inak, svojsky. Vždy je to ale veľmi ťažké. Či už to ten, ktorý tu ostal sám, dá najavo viac alebo menej.
            Vždy veríme, že práve ten "náš" človek sa dostane do bieleho raja plného kvetov a úsmevov. Kde už ho nič netýra a neobmedzuje, kde dospeje k samotnému šťastiu. Odkiaľ sa už nechce nikam dostať, kde začína žiť svoj ďalší život. O tom, ako tento život vyzerá, sa my nedozvieme, preto môžeme len veriť a dúfať, že sa má lepšie, ako sa mal tu.
            Ktovie, či rovnako ako na Zemi, aj v nebi existuje veľa priestorov, poschodí, mnoho útočísk, či ho tam každý má. Ja si myslím, že na poschodia neba sa treba pozerať z absolútne abstraktného hľadiska. Vnímať ich ako poschodia ľudskej mysle, či mysle ducha. Záleží od duše, ktorá je do neba dopravená, na ktoré až vyjde, kam až sa dostane a čo tam bude konať.
            Táto téma je až príliš hodná filozofovania, pretože nám nič iné ani neostáva. Je to hlboká teória z toho dôvodu, že nik z nás tam skutočne nebol a tento život neprežil. Preto môžeme len uvažovať a rozmýšľať, bádať vo vlastnej mysli v zmysle tejto otázky. Môžeme si našich blízkych predstavovať a veriť, ako tam stúpajú k výšinám s úsmevom na perách a šťastím v duši. Možno obrovskou nostalgiou pri spomienke na nás, tých, ktorých tu nechali, tých, ktorých opustili, no určite nie s takou veľkou, akú v sebe nosíme my.
            Vždy je lepšie človeku, ktorý odchádza na nové miesto, zatiaľ nepoznané, ako tomu, ktorý tu ostáva. Ten odchádzajúci totiž ide niečo objavovať. Spoznávať. No my ostávame na svojich pôvodných stanoviskách a do očí sa nám tisnú slzy. Často túžime po stroji času, ktorý by nás preniesol tam, kde naši milovaní stáli ešte pri nás a my by sme im toho toľko chceli povedať...
            Ale namiesto toho sa nikam neprenášame. Ostávame tu a modlíme sa zato, aby sa dostali do toho krásneho raja. Na jeho najvyššie poschodie.

Kristína Tychlerová, 4.B

Koľko poschodí má nebo?

Dlho som premýšľala, ktorú tému na sloh by som si vybrala. Po dlhšom premýšľaní som si vybrala tému, ktorá je mi blízka, pretože už dlhšie nad ňou premýšľam. Už dlhšie ma trápi myšlienka posmrtného života. Veľa ľudí z môjho okolia zomiera a ja neviem, kam vlastne idú, kde je ten nepoznaný svet, o ktorom sa len špekuluje a ako to tam vôbec vyzerá. Kam idú ľudia, ktorí síce odišli z našich životov, no zostali v našich srdciach. Premýšľam kam všetci tí ľudia idú. Každý z nás je iný. Každý má inú povahu, iný spôsob života. A myslím, že aj po smrti každý jeden z nás zostane originálny, tak ako počas života. Práve preto mi napadla myšlienka, že nebo má viacero poschodí. Na každom je niekto iný. Na prvom sú tí, ktorí počas života hrešili najmenej a nemusia byť tak blízko k Bohu, nemusia celý svoj posmrtný život stráviť spovedaním sa. Nezáleží na tom, kto sme, čo sme v živote dokázali, kto sme boli, v čo sme verili alebo ako sme žili, jednoducho každý z nás sa dostane do neba, do toho svojho predurčeného poschodia. Netuším koľko ich je, netuším koľko ľudí sa zmestí do jedného poschodia, no viem, že každý si svojou originalitou vyslúži miesto vo svojom poschodí. Zaslúži si určité uznanie a zaradenie do svojho poschodia. Rôznorodosť určuje zaujímavosť tohto sveta. Keby sme boli všetci rovnakí, svet by bol nudný. Keby boli všetci ľudia rovnakí, neboli by ľudia čierny alebo biely, s veľkými či malými očami, svet by bol neoriginálny a ľudia by mali v nebi len jedno poschodie, do ktorého by mohli ísť. A čo potom s tými ostatnými? Veď by sme sa predsa všetci ani nezmestili do jedného poschodia. Ako vidíme, originalita má svoje dobré stránky, ale i zlé. Originalita je niekedy pre ľudí veľmi zložitá. Nie každý chápe originálnosť tetovaní alebo piercingov. No zamyslime sa. Ako by to vyzeralo keby sme boli všetci rovnakí? Nemali by sme komplexy, lebo by nebol nikto nižší alebo vyšší, či štíhlejší alebo tučnejší než my. Už Hitler kedysi rozdeľoval ľudí, no v jeho prípade to bolo hnusné a egoistické. Bol to jeden z najkrutejších rasistov akého svet poznal. No ja nehovorím o takomto rozdeľovaní ľudí. Hitler bol práve ten typ človeka, ktorý nemal isté miesto v niektorom poschodí v nebi, no myslím, že svojím správaním si utvrdil status tyrana a zaistil si miesto kdekoľvek, len nie v nebi. No to som troška odbočila od témy. Ja som chcela hovoriť o rozdeľovaní slušných ľudí. No ak by náhodou Hitler v nebi skončil, naozaj len nejakou náhodou, určite by sme ho bez akéhokoľvek premýšľania zaradili do najvyššieho poschodia, tam kde už nie je nikomu pomoci. Nebo je miesto plné ľudí, ktorí nás opustili, no ktorých milujeme a najmä tých, ktorí nám tam niekde hore držia miesto práve vo svojom poschodí. Podľa môjho názoru, má každý to svoje miesto v nebi predurčené už od narodenia. Je pravda, že človek sa počas života mení, no a práve preto je len a len na nás do akého poschodia sa dostaneme podľa nášho správania počas nášho dlhého života. Naše poschodie sa odráža na našom správaní.

Bibiána Bitalová, 4.B

Zelený chlp

V malom mestečku, pár kilometrov od veľkého mesta, žil 30-ročný chlapík menom Fedor.

           Fedor bol milý, chytrý a veľmi zdvorilý, no na prvý pohľad sedláčisko ako hrom. Tvár mal plnú akné, fúzy mu rástli snáď všade, na nose mal obrovskú bradavicu a na nej mu vyrastal zelený chlp, ktorý si musel každé ráno zastrihávať.  Vlasov už veľa nemal, rástli mu len z jednej strany a tak si ich musel prehadzovať na druhú aby zakryl červenú pleš. Žil v 3-izbovom byte so svojou mamou, otcom a bratom Evžénom. Nie že by bol neschopný a nedokázal sa o seba postarať aj sám, veď prácu mal, aj peniaze, no nakoľko jediná žena, ktorá ho obdarovávala svojou láskou bola jeho mama, z domova sa mu nechcelo odísť. Bol presný opak svojho brata, tomu boh veľa rozumu nenadelil. Nemal stále zamestnanie, pretože bol lenivý ako dva kastróle bĺch, no bol veľmi pohľadný, fešáčisko ako lusk, pre ženy hotový geroj. Mohol si každý deň vyberať z desiatok, ktoré za ním chodili všade. Doslova ho prenasledovali. A to bol zasa Evžénov dôvod prečo stále žil u rodičov, kde sa pred svojimi obdivovateľkami skrýval. Fedor svojmu bratovi závidel. Aj on chcel byť obklopený háremom krásnych žien. Alebo aspoň jednou. No keď vstúpil do ulíc bol asi ako prorok Eliáš, ženy sa pred ním rozostupovali na obe strany. Fedor už bol naozaj zúfalý, podstupoval dokonca aj rôzne skrášľovacie procedúry, chodil pravidelne ku kozmetičke, na manikúru, na pedikúru, nevynechával ani peelingy, ale nič nezaberalo. Fedor bol už taký zúfalý, že začal na hlave nosiť papierové vrece. Nie že by sa naňho v tom okamihu začali lepiť všetky krásky sveta, no už ho nikto neobchádzal so strachom v očiach, až na pár matiek s malými deťmi, ktoré si mysleli, že je to nejaký zvrhlík. Jeho nálady sa zhoršovali a začal upadať do hlbokých depresií, pohádal sa so svojim bratom, s mamou a nakoniec aj s otcom. Odsťahoval sa od rodičov a začal žiť smutný utrápený život.

Jedného dňa keď si tak Fedor v hlbokých depresiách kráčal po námestí, v dave ľudí uvidel niečo neskutočné, niečo čo by nikdy nečakal, že uvidí. Uvidel kráčať ženu s papierovým vrecom na hlave. Bol si istý, že to je osud. Hlava sa mu zatočila. Začal ženu prenasledovať, kráčal nenápadne niekoľko metrov za ňou, aby ju nevyplašil. Pozoroval jej chôdzu. Bola štíhlej vysokej postavy, mala krásne modré šaty a vysoké opätky. Kráčal veľmi rýchlo. Zrazu odbočila, do prázdnej uličky. Fedor ju nasledoval a za rohom do nej vrazil. Ich pohľady sa stretli cez malé dierky vo vreciach. Nepotrebovali žiadne slová na to aby vedeli, že k sebe patria. Žena si dala dolu svoje vrece. Bola neopísateľne krásna, malá dlhé kučeravé ryšavé vlasy, a jej tvár bola priam anjelská. Fedora oblial pocit šťastia, bol taký šťastný ako nikdy. Od šťastia mu narástli vlasy, jeho akné zmizlo aj s bradavicou a zelený chlp odfúkol vietor omamnej lásky. S Fedora sa rázom stal boh krásy. Žena odhodila jeho vrece, usmiala sa, objala ho a pobozkala. Fedor vedel, že ona je tá pravá a aj ona vedela, že Fedor je ten pravý. Chytili sa za ruky a vykročili do ulíc ako najkrajší pár sveta. O par mesiacov bola svadba. Z Fedora sa stal najšťastnejší muž, udobril sa s rodinou a všetci žili šťastne pokým nezomreli.

Lucie Hotařová, 3.A

Umenie žiť alebo Kde pijú dúhy

Zostal som stáť pred starým kostolom a počal som potichu odriekať slová modlitieb, ktoré mi práve zišli na um. Nepomáhalo. Žiaľ v mojom srdci bol príliš veľký, ani modlitba, ktorá inokedy mojej duši prinášala úľavu, tentoraz nepomohla. Nešlo to. Stál som tam bezbranný ako malé dieťa, ktoré rodičia zanechali na zemi bez akejkoľvek rozlúčky, malé dieťa, nechápajúce, neschopné samostatného života, nepoužiteľné pre skutočný život.

            Stál som na mieste ako prikovaný, nevládal som urobiť krok. Ruky aj nohy mi oťaželi a i keď som chcel, nemohol som sa pohnúť z miesta. Mal som pocit, ako keby na mňa pozerali stovky, ba tisícky ľudí. Ich oči boli všade. Každý jeden pohľad, ktorý padol na moju osobu, ako keby ma prebodol obrovskou dýkou. Nožom.  Avšak čo bolo ešte horšie, boli tie hlasy. Nerozumel som poriadne ani jednému ich slovu. Boli všade a bolo ich tak veľa... Boli ako šialení, ale prečo tak hrozne kričali? Chcel som si zapchať uši, ale nevládal som dvihnúť dlane k ušiam, aby som veľkými žilami pokrytými rukami zastavil ten príval hluku, ktorý sa mi hrnul do hlavy a akoby nezmazateľným perom sa vpisoval na list papiera, vytrhnutý z môjho starého školského zošita.

            Po chvíli nastal útlm a ja som sa obzrel vôkol seba. Hlasy stíchli. Bolo skoré ráno a ulice boli ešte prázdne. Na námestí zhasla posledná pouličná lampa a spolu s ňou odišla aj noc, ktorá bola všetkému svedkom. Pretože ona jediná videla, čo malo zostať všetkým zrakom utajené, lebo ona jediná je od nepamäti svedkom všetkého, čo sa udeje a nesie si so sebou tento hriech ako posolstvo, tiahne ho za sebou ako ťažkú väzenskú guľu, ako temný zločin. Ona jediná sa stala mojím spoluvinníkom, avšak všetka ťarcha viny, zostala len a len na mne. Aká je bezcitná.

            Stál som pred obrovskými drevenými, železom okovaným dverami a chcelo sa mi kľaknúť a začať kmásať všetky kvety v sladkej muke, dúfajúc, že keď opäť otvorím oči bude včera. Položiť náruč ruží skrvavenými rukami na oltár a prosiť o odpustenie. Chcel som, no nevládal.

            Zadíval som sa na staré steny kostola, na hrubé múry. Pamätník lepších časov, pamätník dôb nenávratne vzdialených. Zaklonil som hlavu a zrakom spočinul na kostolnej veži. Miloval som dominanciu s akou pôsobili tieto staré budovy na ľudí, vždy som obdivoval ich pôvab, ktorým si ma vedeli získať. Párkrát, keď som prechádzal okolo, zostal som len tak stáť a pozeral som hore. Závidel som im tú ich výšku, ten neskutočný pocit neohrozenosti, bezpečia. Teraz som tam stál, sám, opäť so slzami v očiach a po prvý raz po tej nekonečnej dobe plnej výčitiek som pocítil chvíľku úľavy. Pocit toľkej slasti.

            Zadíval som sa na svoje dlane. Boli staré, tak veľmi staré. Podišiel som ku kostolu a dlaňami som sa oprel o stenu. Cítil som ako dýcha, ako žije. Čosi neznáme mnou prestupovalo a ja som sa cez slzy usmial. Uvedomil som si, že žiť nie je vôbec jednoduché. Je to taktiež  istý druh umenia. Myslíte si, že ide žiť s hriechom? Aký je to asi život? A čo noc, vaša verná priateľka?

            Nenávidel som i miloval, oboje v jednej jedinej chvíli. Plakal a smial sa zároveň. Zablúdil do detských liet, kedy som spolu s chlapcami hľadal to vybájené miesto, kde pijú dúhy. Ďakoval som za všetko a zároveň všetko ľutoval. Chcelo sa mi zomrieť a súčasne žiť. Žiť a zomrieť. Nájsť tak to v našich malých hlávkach vymyslené a neexistujúce miesto!

            Vtedy som sa rovno od kostola vydal smerom za mesto. Po ceste som ešte stretol starého spolužiaka z meštianskej školy. Na môj dušu, celkom ma v prvej chvíli zarazil so svojou otázkou kam idem, no prekvapivo, ja som ihneď našiel odpoveď. Odvetil som mu: „Tam, kde pijú dúhy.“

Alexandra Bolfová, 3.A