Nebo
a peklo. Často skloňované slová v rôznom pojatí. Sústreďme sa však na to
pozitívnejšie, ktoré nám navodzuje akúsi nádej a určitým spôsobom nám jeho
význam navodzuje pocit zmierenia. Najmä, keď nás opustí niekto, kto nám bol
bližší, ako len blízky.
Každý sa so stratou milovaného človeka vyrovnáva inak. Niekto ľahšie, niekto oveľa ťažšie. Každý na takýto odchod reaguje inak, svojsky. Vždy je to ale veľmi ťažké. Či už to ten, ktorý tu ostal sám, dá najavo viac alebo menej.
Vždy veríme, že práve ten "náš" človek sa dostane do bieleho raja plného kvetov a úsmevov. Kde už ho nič netýra a neobmedzuje, kde dospeje k samotnému šťastiu. Odkiaľ sa už nechce nikam dostať, kde začína žiť svoj ďalší život. O tom, ako tento život vyzerá, sa my nedozvieme, preto môžeme len veriť a dúfať, že sa má lepšie, ako sa mal tu.
Ktovie, či rovnako ako na Zemi, aj v nebi existuje veľa priestorov, poschodí, mnoho útočísk, či ho tam každý má. Ja si myslím, že na poschodia neba sa treba pozerať z absolútne abstraktného hľadiska. Vnímať ich ako poschodia ľudskej mysle, či mysle ducha. Záleží od duše, ktorá je do neba dopravená, na ktoré až vyjde, kam až sa dostane a čo tam bude konať.
Táto téma je až príliš hodná filozofovania, pretože nám nič iné ani neostáva. Je to hlboká teória z toho dôvodu, že nik z nás tam skutočne nebol a tento život neprežil. Preto môžeme len uvažovať a rozmýšľať, bádať vo vlastnej mysli v zmysle tejto otázky. Môžeme si našich blízkych predstavovať a veriť, ako tam stúpajú k výšinám s úsmevom na perách a šťastím v duši. Možno obrovskou nostalgiou pri spomienke na nás, tých, ktorých tu nechali, tých, ktorých opustili, no určite nie s takou veľkou, akú v sebe nosíme my.
Vždy je lepšie človeku, ktorý odchádza na nové miesto, zatiaľ nepoznané, ako tomu, ktorý tu ostáva. Ten odchádzajúci totiž ide niečo objavovať. Spoznávať. No my ostávame na svojich pôvodných stanoviskách a do očí sa nám tisnú slzy. Často túžime po stroji času, ktorý by nás preniesol tam, kde naši milovaní stáli ešte pri nás a my by sme im toho toľko chceli povedať...
Ale namiesto toho sa nikam neprenášame. Ostávame tu a modlíme sa zato, aby sa dostali do toho krásneho raja. Na jeho najvyššie poschodie.
Každý sa so stratou milovaného človeka vyrovnáva inak. Niekto ľahšie, niekto oveľa ťažšie. Každý na takýto odchod reaguje inak, svojsky. Vždy je to ale veľmi ťažké. Či už to ten, ktorý tu ostal sám, dá najavo viac alebo menej.
Vždy veríme, že práve ten "náš" človek sa dostane do bieleho raja plného kvetov a úsmevov. Kde už ho nič netýra a neobmedzuje, kde dospeje k samotnému šťastiu. Odkiaľ sa už nechce nikam dostať, kde začína žiť svoj ďalší život. O tom, ako tento život vyzerá, sa my nedozvieme, preto môžeme len veriť a dúfať, že sa má lepšie, ako sa mal tu.
Ktovie, či rovnako ako na Zemi, aj v nebi existuje veľa priestorov, poschodí, mnoho útočísk, či ho tam každý má. Ja si myslím, že na poschodia neba sa treba pozerať z absolútne abstraktného hľadiska. Vnímať ich ako poschodia ľudskej mysle, či mysle ducha. Záleží od duše, ktorá je do neba dopravená, na ktoré až vyjde, kam až sa dostane a čo tam bude konať.
Táto téma je až príliš hodná filozofovania, pretože nám nič iné ani neostáva. Je to hlboká teória z toho dôvodu, že nik z nás tam skutočne nebol a tento život neprežil. Preto môžeme len uvažovať a rozmýšľať, bádať vo vlastnej mysli v zmysle tejto otázky. Môžeme si našich blízkych predstavovať a veriť, ako tam stúpajú k výšinám s úsmevom na perách a šťastím v duši. Možno obrovskou nostalgiou pri spomienke na nás, tých, ktorých tu nechali, tých, ktorých opustili, no určite nie s takou veľkou, akú v sebe nosíme my.
Vždy je lepšie človeku, ktorý odchádza na nové miesto, zatiaľ nepoznané, ako tomu, ktorý tu ostáva. Ten odchádzajúci totiž ide niečo objavovať. Spoznávať. No my ostávame na svojich pôvodných stanoviskách a do očí sa nám tisnú slzy. Často túžime po stroji času, ktorý by nás preniesol tam, kde naši milovaní stáli ešte pri nás a my by sme im toho toľko chceli povedať...
Ale namiesto toho sa nikam neprenášame. Ostávame tu a modlíme sa zato, aby sa dostali do toho krásneho raja. Na jeho najvyššie poschodie.
Kristína Tychlerová, 4.B
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára