Milan Rúfus

10. decembra 2008 sa náš významný básnik Milan Rúfus dožíva 80. rokov. Myslím, že nie je na škodu pripomenúť si jeho životopis, ale najmä jeho diela, ktorými oslovil ľudí nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Narodil sa 10. 12. 1928 v Závažnej Porube v rodine murára. Do ľudovej školy chodil v rodisku, zmaturoval roku 1948 na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1948 - 1952 študoval slovenčinu a dejepis na FF UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte UK ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 - 1972 pôsobil na univerzite v Neapoli. Momentálne žije na dôchodku v Bratislave.
Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme. Odmietol zjednodušené, čierno-biele videnie reality, aké sa presadzovalo v čase vtedajšej schematickej poézie. Zbierka prináša rôzne tematiky - texty o otcovi a mame, básne, v ktorých vyznával svoj vzťah k domovu, verše s motívmi 2. svetovej vojny, verše reagujúce na aktuálne politické problémy sveta, ale aj básne, ktorými chce vyjadriť isté posolstvo o živote človeka.
Svoje prvé básne, ktoré predchádzali knižnému debutu, publikoval až o mnoho rokov neskôr v zbierkach Chlapec a Chlapec maľuje dúhu, pretože v čase svojho vzniku nevyhovovali predstavám o poézii 50. rokov.
Nemenej dôležitá zbierka nesie názov Zvony. Prináša typické rúfusovské témy – zobrazuje prostého človeka práce, no nie ako socialistického hrdinu, ale ako jednotlivca zápasiaceho s každodenným údelom. Zároveň vysvetľuje detstvo ako určujúci faktor v našom živote, potvrdzuje spätosť človeka s prírodou a hovorí o ľudskej bolesti zo straty blízkeho človeka.
Časť svojej tvorby venoval deťom. Neopakovateľnou krásou, dokonalým, majstrovským ovládaním rýmovaného verša sa vyznačujú napr. Jeho spracovania ľudových rozprávok Mechúrik-Koščúrik, Medovníkový domček, ale aj knihy veršov Modlitbičky, Nové modlitbičky, Lupienky, Zvieratníček a iné.
Inšpirovaný slovenskou ľudovou slovesnosťou z Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského a ich humanistickým posolstvom básnicky stvárnil mnohé slovenské rozprávky. Vyšli v zbierkach Kniha rozprávok a Sobotné večery. Pridŕžajúc sa základnej epickej stavby rozvinul v nich metaforiku rozprávok a zvýraznil viacrozmernosť ich ideového odkazu, ktorý nekompromisne nadŕža slabým, ponižovaným a utláčaným. Do detstva sa tematicky vrátil v zbierke Studnička. V lyrickom dialógu s dieťaťom v nej konfrontuje svoju životnú skúsenosť so stále prítomným zázrakom detského vnímania sveta a z neho vyplývajúcich otázok pre dospelých.
Niektoré jeho diela vznikli ako výklad fotografií (napr. Ľudia v horách) alebo spolupracoval s výtvarníkmi (napr. Hudba tvarov). Inšpiruje sa tiež literatúrou.
Rúfus sa venuje aj prekladaniu diel z inonárodných literatúr. Z nórčiny preložil dramatickú báseň H. Ibsena Peer Gynt, zo španielčiny výber z poézie klasika kubánskej literatúry J. Martího (Znamenie života). Takisto prebásnil Knihy žalmov a Jeremiášov nárek.

Povedali o Milanovi Rúfusovi „Z Rúfusových zbierok si najviac cením Zvony. V nej sa autorovi najviac podarilo zladiť svoj pátos s racionalitou výstavby básne, gesto moralizátora s pokorným prijatím ľudskej povahy. Je to vrchol Rúfusovej poetiky.“ Daniel Hevier, spisovateľ
„Rúfus je naozaj slovenský národný bard. Ja nepochybujem o básnikovi, ale o tom národe. Byť tým bardom je ťažké, ale dúfam, že Rúfus to unesie. Trpí a spieva, a preto to unesie.“ Ivan Štrpka, básnik
Čo je báseň (zo zbierky Zvony)
Položiť na stôl presné ako chlieb
alebo voda. Alebo
medzi dva prsty soli. To je báseň.

A nestúpať si pritom na päty.
Tým menej na špičky. Mať času. Z hlboka
vytiahnuť okov a rovno na prameni
si nepostaviť krám, ba ani chrám.


Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,
nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka
neskladá z rýb.

Že o to jej je viac,
o čo je báseň väčšia od slova.

Nie kameň.
Socha, Žena Lótova –
to je báseň.
Čo dodať na záver? Azda len popriať veľa zdravia a všetko najlepšie k jubileu významného básnika.
(maya)