V piatok ráno sme sa všetci tešili na výlet do Poľska, a tým nemyslím také ráno, keď vstanete o siedmej z postele, ale také ráno, keď mrznete o štvrť na dve pred gymnáziom a čakáte na autobusy, ktoré vás vezmú do koncentračného tábora Osvienčim v Poľsku. Keď po chvíli prišli dva autobusy, profesori nás rozdelili na dve skupiny, nasadli sme a mohli sme vyraziť. Dlhú, takmer šesťhodinovú cestu sme trávili rôznymi spôsobmi, niekto sa pozeral von oknom na tmavé ulice českých miest, niekto sa rozprával so spolusediacim, ale bolo aj dosť takých, ktorí si zapli hudobný prehrávač a snažili sa zaspať. Cesta tam ubehla celkom rýchlo, ale pretože sme prišli skôr ako sme predpokladali, museli sme ešte hodinu čakať na prehliadku, ktorú sme mali objednanú až na deviatu hodinu. Už z autobusu sme mohli vidieť črtať sa rysy tehlových budov, z ktorých pozostával celý koncentračný tábor. O deviatej sme vyšli z autobusu do hroznej zimy, vnútri pri vstupe nám dali slúchatka s prehrávačmi, cez ktoré sme potom celý čas počúvali českého sprievodcu, ktorý nám bol pridelený. Najprv sme však išli do miestnosti pripomínajúcej kino, kde sme si pozreli prehľad udalostí týkajúcich sa koncentračného tábora, vojny, fašistov, stav táboru po oslobodení v podobe krátkeho filmu a potom sme už mohli vojsť priamo do areálu s pôvodnými budovami, kde boli väznení Židia, Rómovia a iní „nepriatelia národného socializmu“ rôznych národností. Bol to pomerne veľký priestor, pomaly sme prechádzali okolo tehlových budov a počúvali výklad sprievodcu, ktorý sa snažil podotknúť na "zaujímavosti", alebo skôr extrémne informácie týkajúce sa každodenného režimu väzňov, spôsobu vykonávania rôznych trestov za najmenšie priestupky. V niektorých budovách sa nachádzala expozícia fotiek ľudí, ktorý prišli do Poľska za novým životom, ale našli tam len utrpenie, ďalej ukážky oblekov, ktoré nosili, obrázky, v ktorých bol zachytený napríklad priebeh ranného a večerného sčítania všetkých väzňov. Ale okrem toho sa tam nachádzali aj miestnosti preplnené osobnými vecami väzňov. Niekedy až príliš... osobnými. Vlasov, z ktorých vyrábali látku, ktorú používali napríklad do kobercov tu bola jedna obrovská miestnosť za presklenou vitrínou. Okrem toho tu bolo nespočetné množstvo kufrov, v ktorých si ľudia priniesli najdôležitejšie veci, topánky, hrnce, detské oblečenie, okuliare... Na záver sme mali možnosť vidieť plynové komory a krematórium. Emocionálne vyšťavení sme odchádzali z mesta hrôzy. Aj keď to asi nebol najpríjemnejší zážitok, myslím, že bude adekvátne, keď za všetkých poviem, že bolo prospešné, že sme mohli vidieť, čo sa odohrávalo počas druhej svetovej vojny.
(bella)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára