Cesta
Bolo jedno obyčajné ráno v roku 2516. Práve sa posledná minúta piatej hodiny menila na prvú minútu šiestej hodiny. Hilda ešte spala, keď sa rolety na okne jej izby rozprestreli za zvuku jemnej melódie. Do celej miestnosti sa vlialo oslepujúce svetlo. Horúce slnečné lúče ju toľko šteklili po tvári, až sa zobudila. Premnula si oči a začala sa zoširoka usmievať, pretože si uvedomila, aký deň ju práve víta východom Slnka.
O tomto dni snívala už od svojich 12 rokov. Konečne sa totiž odsťahuje na Mars. Konečne opustí rodnú planétu Zem, plnú odpadu a ekologických problémov, ktorá jej ničila zdravie i život. Napokon, veď ju tu nič nedržalo – o rodinu prišla pri výbuchu starej vodíkovej elektrárne a žiadnych iných blízkych už tu nemala. Medzi pozemčanmi sa cítila, hoci bola jednou z nich, ako pridusená. Vždy vynikala svojou inteligenciou a jej celkový pohľad na život sa výrazne líšil od názorov ostatných. Teraz bude môcť študovať a žiť vo vysoko kultúrnej spoločnosti, po čom vždy túžila. Hlavnou príčinou celého sťahovania bolo Hildino prijatie na jednu z najúžasnejčích škôl, Univerzitu Baracka Obamu.
Hilda vstala a po každodennej rutine akou sú hygiena a raňajky, sa posledný krát postavila k obloku a užívala si ten pohľad na chemicky špinavé mesto, ktoré nebolo cez smog takmer vidieť. S každou ďalšou minútou si viac a viac uvedomovala, aký významný medzník v jej doposiaľ nezáživnom živote, sa práve udeje.
Nastal čas odchodu. Hilda pohliadla na svoju starostlivo zabalenú batožinu postavenú uprostred izby a naložila ju na svoje antigravitačné vznášadlo. Potom nasadla aj ona sama a spokojne sa odviezla až na cestovnú rampu. Tam pristúpila k bezpečnostnej kontrole. Položola ruku na hand-scener a čakala až prístroj vyhodnotí informácie zapísané na čipe, ktorý mala už od narodenia zavedený v chrbáte dlane. Keď scener potvrdil všetky cestovné povolenia, víza a aj to, či má zakúpené lístky, Hilde sa otvorila cesta ďalej do vestibulu. Odavzdala kufre k preprave do batožinového priestoru a vykročila smerom k meziplanetárnemu raketoplánu. Keď bola celkom blízko pri tomto vesmírnom dopravnom prostriedku, postavila sa na tlakovú plošinu. Tá ju vyniesla ku vchodu. Hilda vkročila dnu a našla si podľa kódu svoju sedačku.
Začínala byť nervózna, lebo toto bola jej prvá cesta medziplanetárnym raketoplánom. V podstate nevedela, čo sa bude diať.
Postupne sa aj ostatné miesta zaplnili a keď už boli na palube všetci cestujúci, mohlo sa štartovať. Odlet vôbec nebol taký strašný jako si ho Hilda predstavovala. Sprevádzal ho síce hluk rozbiehajúceho sa motora a malá turbulencia, ale inak bolo všetko v poriadku.
Cesta prebiehala tak jako mala. Žiadne poruchy ani iné problémy nenasvädčovali tomu, že o pár minút sa všetko zmení. Hilda pokojne sedela zaborená do mäkkého sedadla a pozorovala hviezdy, planéty a galaxie, ktoré sa mihaly v diaľke. Zrazu ucítila akoby do raketoplánu niečo silno narazilo. Zprva si myslela, že to bola len obyčajná zrážka s niektorým menším vesmírnym telesom. Nespočetne krát takú situáciu videla v televízii. V okamihu však svoj názor zmenila. Uvidela jako do uličky medzi sedadlami vošli obyvateľia planéty Rašaka zo susednej galaxie. S týmito mimozemšťanmi sa Hilda stretla už aj na Zemi hoci im nikdy neprikladala veľký význam, predsa len to bola cudzia civilizácia s rozdielnou kultúrou a úplne inými hodnotami. Navyše sa o nich často rozprávalo, že sú ešte dosť pozadu oproti ľuďom. Boli to veľmi citlivé a poriadkumilovné bytosti, aspoň Hilda ich tak poznala. Prechádzali pomedzi všetkých cetujúcich. Mlčali. Nepovedali ani, čo vlastne chcú. Len každého preverovali svojím prenikavým pohľadom.
Keď jeden z trojčlennej skupiny pristúpil k Hilde, vôbec nevedela čo má robiť. Ten pohľad ju až pálil, ale predsa v ňom cítila ešte niečo iné. Zdal sa jej ublížený. Akoby týchto tvorov niekto zranil.
Asi po 10 minútach, ktoré sa Hilde zdali nekomečné, zobrali jedného z cestujúcich a odošli s ním. Nikto nechápal, čo to malo znamenať. Všetko vysvětlilo až hlásenie kapitána raketoplánu: „Dovoľte mi, aby som sa Vám v mene našej cestovnej firmy aj v mene svojom, čo najúctivejšie ospravedlnil za túto nepríjemnú prehliadku. Zároveň Vás prosíme o pochopenie. Určite si každý z Vás uvedomuje, aké dôležité je pre Rašakanov zatknutie tak bezočivého zločinca, akým je práve Mižuk Feraw, ktorý sa zo zatiaľ nevysvetlených príčin v prestrojení prepašoval na našu palubu. Tiež by sme Vás chceli ubezpečiť, že zvyšok cesty už bude bez akýchkoľvek nepríjemností .“
Hilda neverila tomu, čo práve počula. Ten hrozný, intergalaktický hľadaný kriminálnik, prosnulý svojou krutosťou, sedel len kúsok od nej a ona o tom ani nevedela. Dostala z toho zimomriavky a v duchu ďakovala Rašakanom. Veď kto vie, možno jej tým zachránili život, mohlo to celé dopadnúť hociako.
Po ďalších sveteľných rokoch, ktoré Hilda strávila ponorená v myšlienkach, raketoplán vnikol do atmosféry Marsu.O chvíľu aj bezproblémovo pristál a cetujúci mohli vystupovať. Hilda vystúpila, prešla ešte jednou kontrolou a vyšla v ústrety svojmu novému životu.
O tomto dni snívala už od svojich 12 rokov. Konečne sa totiž odsťahuje na Mars. Konečne opustí rodnú planétu Zem, plnú odpadu a ekologických problémov, ktorá jej ničila zdravie i život. Napokon, veď ju tu nič nedržalo – o rodinu prišla pri výbuchu starej vodíkovej elektrárne a žiadnych iných blízkych už tu nemala. Medzi pozemčanmi sa cítila, hoci bola jednou z nich, ako pridusená. Vždy vynikala svojou inteligenciou a jej celkový pohľad na život sa výrazne líšil od názorov ostatných. Teraz bude môcť študovať a žiť vo vysoko kultúrnej spoločnosti, po čom vždy túžila. Hlavnou príčinou celého sťahovania bolo Hildino prijatie na jednu z najúžasnejčích škôl, Univerzitu Baracka Obamu.
Hilda vstala a po každodennej rutine akou sú hygiena a raňajky, sa posledný krát postavila k obloku a užívala si ten pohľad na chemicky špinavé mesto, ktoré nebolo cez smog takmer vidieť. S každou ďalšou minútou si viac a viac uvedomovala, aký významný medzník v jej doposiaľ nezáživnom živote, sa práve udeje.
Nastal čas odchodu. Hilda pohliadla na svoju starostlivo zabalenú batožinu postavenú uprostred izby a naložila ju na svoje antigravitačné vznášadlo. Potom nasadla aj ona sama a spokojne sa odviezla až na cestovnú rampu. Tam pristúpila k bezpečnostnej kontrole. Položola ruku na hand-scener a čakala až prístroj vyhodnotí informácie zapísané na čipe, ktorý mala už od narodenia zavedený v chrbáte dlane. Keď scener potvrdil všetky cestovné povolenia, víza a aj to, či má zakúpené lístky, Hilde sa otvorila cesta ďalej do vestibulu. Odavzdala kufre k preprave do batožinového priestoru a vykročila smerom k meziplanetárnemu raketoplánu. Keď bola celkom blízko pri tomto vesmírnom dopravnom prostriedku, postavila sa na tlakovú plošinu. Tá ju vyniesla ku vchodu. Hilda vkročila dnu a našla si podľa kódu svoju sedačku.
Začínala byť nervózna, lebo toto bola jej prvá cesta medziplanetárnym raketoplánom. V podstate nevedela, čo sa bude diať.
Postupne sa aj ostatné miesta zaplnili a keď už boli na palube všetci cestujúci, mohlo sa štartovať. Odlet vôbec nebol taký strašný jako si ho Hilda predstavovala. Sprevádzal ho síce hluk rozbiehajúceho sa motora a malá turbulencia, ale inak bolo všetko v poriadku.
Cesta prebiehala tak jako mala. Žiadne poruchy ani iné problémy nenasvädčovali tomu, že o pár minút sa všetko zmení. Hilda pokojne sedela zaborená do mäkkého sedadla a pozorovala hviezdy, planéty a galaxie, ktoré sa mihaly v diaľke. Zrazu ucítila akoby do raketoplánu niečo silno narazilo. Zprva si myslela, že to bola len obyčajná zrážka s niektorým menším vesmírnym telesom. Nespočetne krát takú situáciu videla v televízii. V okamihu však svoj názor zmenila. Uvidela jako do uličky medzi sedadlami vošli obyvateľia planéty Rašaka zo susednej galaxie. S týmito mimozemšťanmi sa Hilda stretla už aj na Zemi hoci im nikdy neprikladala veľký význam, predsa len to bola cudzia civilizácia s rozdielnou kultúrou a úplne inými hodnotami. Navyše sa o nich často rozprávalo, že sú ešte dosť pozadu oproti ľuďom. Boli to veľmi citlivé a poriadkumilovné bytosti, aspoň Hilda ich tak poznala. Prechádzali pomedzi všetkých cetujúcich. Mlčali. Nepovedali ani, čo vlastne chcú. Len každého preverovali svojím prenikavým pohľadom.
Keď jeden z trojčlennej skupiny pristúpil k Hilde, vôbec nevedela čo má robiť. Ten pohľad ju až pálil, ale predsa v ňom cítila ešte niečo iné. Zdal sa jej ublížený. Akoby týchto tvorov niekto zranil.
Asi po 10 minútach, ktoré sa Hilde zdali nekomečné, zobrali jedného z cestujúcich a odošli s ním. Nikto nechápal, čo to malo znamenať. Všetko vysvětlilo až hlásenie kapitána raketoplánu: „Dovoľte mi, aby som sa Vám v mene našej cestovnej firmy aj v mene svojom, čo najúctivejšie ospravedlnil za túto nepríjemnú prehliadku. Zároveň Vás prosíme o pochopenie. Určite si každý z Vás uvedomuje, aké dôležité je pre Rašakanov zatknutie tak bezočivého zločinca, akým je práve Mižuk Feraw, ktorý sa zo zatiaľ nevysvetlených príčin v prestrojení prepašoval na našu palubu. Tiež by sme Vás chceli ubezpečiť, že zvyšok cesty už bude bez akýchkoľvek nepríjemností .“
Hilda neverila tomu, čo práve počula. Ten hrozný, intergalaktický hľadaný kriminálnik, prosnulý svojou krutosťou, sedel len kúsok od nej a ona o tom ani nevedela. Dostala z toho zimomriavky a v duchu ďakovala Rašakanom. Veď kto vie, možno jej tým zachránili život, mohlo to celé dopadnúť hociako.
Po ďalších sveteľných rokoch, ktoré Hilda strávila ponorená v myšlienkach, raketoplán vnikol do atmosféry Marsu.O chvíľu aj bezproblémovo pristál a cetujúci mohli vystupovať. Hilda vystúpila, prešla ešte jednou kontrolou a vyšla v ústrety svojmu novému životu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára