Som kameň v základoch starej veže

V dnešnom svete plnom technológií a podobných vecí sa akosi zabúda na knihy.
Prečo by niekto hľadal niečo v knihe a strávil pol dňa listovaním jej zaprášenými stránkami, keď môže zapnúť počítač, spustiť Internet, zadať indície do vyhľadávača a hľadané nájsť behom pol minúty? Aj tí, ktorí by radšej uprednostnili knihu, sa dnes uchyľujú k počítačom. Prečo? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Nemajú čas. Či už sú to študenti na stredných a vysokých školách, ktorí trávia väčšinu času študovaním, alebo dospelí, ktorí svoj čas vypĺňajú prácou a ten zvyšný čas... ďalšou prácou. Celý týždeň sa nezastavíme a žijeme len čakaním na piatok, pretože vieme, že po ňom nasledujú dva dni voľna.
Hovorí sa, že by sme mali každý deň žiť tak, akoby bol náš posledný. Všetci s tým súhlasíme a prikyvujeme, ale skutočne to tak robíme? Pochybujem. Posledný deň nášho života by sme mali stráviť s ľuďmi, ktorých máme radi a urobiť veci, ktoré sme vždy chceli, ale nikdy sme ich neurobili. Poslednýkrát sa pozhovárať s najlepším priateľom, ktorý si na vás spomenie aj keby bol koniec sveta, dostať bozk na čelo od mamy, objať otca, pozrieť do očí oddaného mladšieho súrodenca a poslednýkrát chytiť za ruku milovaného človeka. Povedať nevypovedané, tajné, možno životne dôležité. Niečo, čo sme sa predtým hanbili povedať, alebo sme sa obávali reakcie na naše slová. Nikto z nás však toto nerobí každý deň. Snažíme sa plniť si svoje povinnosti, ktoré sú dôležité, neuvedomujúc si, že sú aj veci omnoho dôležitejšie. No a tie väčšinou odkladáme na potom. Na zajtra, na budúci týždeň, na neskôr. Skrátka, nemáme čas, a aj ten, ktorý máme, tak strašne beží. Niekedy máme dokonca pocit, že nám život preteká pomedzi prsty alebo nás len tak míňa.
Vráťme sa však ku knihám. Aj napriek tomu, že dnešnému svetu vládnu počítače, stále je tu dosť ľudí, ktorí čítajú knihy. Kniha je totiž úžasný spôsob, ako zažiť dobrodružstvá s hlavnými hrdinami, precestovať svet či naučiť sa niečo nové o čomkoľvek. Stačí si vybrať tú správnu. Jedna kniha je však najdôležitejšia, Kniha života. List tejto knihy by mohol povedať : Som list v základoch života človeka rovnako, ako by mohol kus nejakej skaly povedať : Som kameň v základoch starej veže. Napohľad možno bezvýznamný, všedný malý kameň, no len čo by vypadol, veža už by nebola kompletná a mohla by sa celá zrútiť. Tak je to aj s listom knihy. Možno len tenký, takmer priehľadný list, no bez neho už by kniha nebola kompletná a nebudem sa zmieňovať o tom, že by sa mohla v úvodzovkách "zrútiť". A to určite nechceme, najmä, ak ešte nie je dosť hrubá. Táto kniha totiž býva oveľa hrubšia než všetky ostatné, pretože na rozdiel od nich zachytáva každý detail príbehu. Menia sa v nej postavy aj prostredie, ale hlavná postava zostáva stále rovnaká. Raz je plná zábavných okamžikov, inokedy sa stránky naplnia plačom a nešťastím. Radosť sa strieda so smútkom, nádej so zúfalstvom. No a mnoho strán je zaplnených tými často zbytočnými vecami, ktoré robíme každý deň a tie skutočne dôležité, ktoré odkladáme, si musia počkať. Veď stránok je ešte dosť. Lenže kto vie?
Preto sa musíme snažiť venovať tým dôležitým veciam, aby to nebola len lacná kniha, čo zapadá prachom na najspodnejšej polici knižnice, ale bestseller vo výklade kníhkupectva, ktorý si chce každý kúpiť a prečítať.

Lujza Valúšková, 2.A