Človek. Celkom obyčajný a nenápadný človek. Obyčajný. Nenápadný. Nikto nie je obyčajný. Každý z nás má v sebe čosi, čo nemožno vysvetliť, popísať. Aj ten najnenápadnejší človiečik. Keď odíde, zostane po ňom len tmavé prázdno. Nič. Celkom nič. Ako keby ani nebol. Ako keby nikdy predtým nechodieval touto ulicou, ako keby nikdy nesedával na tejto lavičke, ako keby nikdy nenosil tento klobúk. Ako keby nikdy predtým nejestvoval. Nie vždy je tomu tak, ale väčšinou, keď niekto odíde, nečakane, v tichosti, náhle, zostane po ňom prázdno najmenej v jednom ľudskom živote, ktorého, možno vediac, možno nie, bol súčasťou. Odchádzanie. Preto tak strašne bolí. Vyrve srdce z hrudi a nepýta sa či smie. Jednoducho to urobí. Ľahostajne, bez akéhokoľvek náznaku porozumenia. Bez pocitu viny. Berie, ale nevracia.
Človek - otvorená kniha spomienok. Kniha, ktorú oheň nespáli. Spomienky, na ktoré nemožno zabudnúť. V knihe možno čítať. Nuž, čítaj! Čítaj, čo všetko bolo a už nikdy nebude! Čítaj, prezeraj, listuj tou ozrutnou knihou spomienok, otvor ten nezničiteľný almanach tajomstiev a zázrakov života. Vráť mi tie spomienky! Staré spomienky na leto, ktoré bolo rovnako podivné a horúce ako tohtoročné leto. Spomienky, ktoré ubíjajú a ničia. Spomienky, ktoré sú mučivé a pália. Zničiť tie spomienky! Zabudnúť! Lenže spomienky nemožno... Ryjú do starých rán, prehlbujú ich. Trápia. Len zabudnúť. Zničiť spomienky, zničiť tú otvorenú, večne poburujúcu knihu, zničiť človeka.
Človek - zver. Bujná a zlá. Zver, ktorá koná bez rozmyslu. Zver, ktorá vidí len a len seba, neberie ohľad na iných. Ničí, pustoší, zabíja. Zabiť. Jedno jediné slovko. Tak strašne krehké. Môcť tak vyskúšať zabiť! Aký je to asi pocit? Len na okamih to skúsiť. Aké je to zobrať niekomu život? Aké je to vedieť, že ste zahubili jednu dušu? Zabiť. Pokojne, nečakane, bez výčitiek. Zabiť a byť zmierený s tým, že za svoj hrozný čin skončím v pekle. Satan, antikrist, zver, človek.
Človek - ruža. Človek ako kvet. Červený ako oheň, vášeň, energia, krv. Červený ako láska! Človek ako kvet. Žltý ako hravosť, svetlo, tvorivosť, radosť. Žltý ako sloboda! Človek ako kvet. Biely ako nepoškvrnenosť, cudnosť, čistota. Biely ako nevinnosť! Človek ako kvet. Fialový ako nezávislosť, sila, múdrosť. Fialový ako úspech! Človek ako kvet. Modrý ako priateľstvo, pokoj, samota. Modrý ako chlad! Človek ako kvet. Zelený ako nádej, mladosť, odpočinok. Zelený ako život! Človek ako kvet. Sivý ako kultivovanosť, ušľachtilosť, ochota. Sivý ako neistota! Človek ako kvet. Čierny ako tajomstvo, elegancia, dominantnosť. Čierny ako zločin. Človek, kvet, dúha.
Človek - rieka. Tmavá a chladná. Rieka, ktorá pomaly plynie. Vznešená a ničím neohrozená. Osamelá a bezcitná. Hlboká. Rieka, ktorá nemá zľutovania sa s nikým. Rieka, ktorá so sebou berie všetko živé aj neživé. Čaká. Vie, že čoskoro príde jej chvíľa. Osamelá! Za svoju samotu však vyberá krutú daň. Žije z bolesti druhých a čerpá silu z ich bezbrannosti. Sťahuje ako bezbranné bábiky do hlbín osamelosti, do nehybných tieňov zabudnutia. Hriešnica, tiahne so sebou smútok ako ťažký zločin. Magnet. Ťažký. Ťažký ako rieka, ťažký ako človek, ťažký ako hriech.
Človek. Jedinečný, nenapodobiteľný. Pyšný a plný predsudkov. Neomylný a tak strašne pyšný. Smiešny a úbohý. Dokonalý a múdry. Usmievavý a milujúci. Človek. Celkom obyčajný a nenápadný človek.
Alexandra Bolfová 2.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára