2222

Nikdy som nechcela deti. Príliš som sa bála, že by som im mohla zničiť život, že so mnou nebudú šťastné, že budem zlá matka. Bála som sa predstavy, ako v škole rozprávajú spolužiaci, aká je ich matka neschopná. Bála som sa. A bojím sa stále. Dnes dokonca viac, ako kedykoľvek predtým.
Držala som pár detí v náručí, dávala som im fľašu k ústam, šteklila som ich. Ale boli to len cudzie deti a preto som bola pri nich stále myšlienkami niekde inde, niekde kde boli len moje problémy. Teraz som už myšlienkami len pri mojom dieťatku. Mojom, ktoré som milovala, no nemohla som si ho nechať a strávila som s ním len 2222 hodín. Teraz ale moju myseľ zamestnávajú myšlienky na moje dieťatko natoľko, že zabúdam na všetko ostatné. Ako sa volám, akú knihu čítam, ako sa majú kamarátky, na všetko čo bolo pre mňa doteraz samozrejmosťou. Všetka radosť zo života, vyprchala. Nikdy som sa nevedela rozhodovať. Vždy som si vybrala prvú možnosť, ktorú mi ponúkli a bola som šťastná, že nemusím rozmýšľať nad tým, čo je dobré a čo nie. Teraz som na to sama. Chcela som si napísať zoznam pre a proti, no prišlo mi to hlúpe, alebo skôr smutné, veď nemôžem spisovať pre a proti o mojom dieťatku, ktoré nebolo ešte na svete. A ani nikdy nebude. Veď sa pozrite akú by malo neschopnú matku. Takže presne viem, čo chcem. Preto mám pred sebou peniaze. Pozerám na ne a myslím na to ako nimi zachránim život dvom ľudom. Viem, že sa tieto slová nepočúvajú ľahko, no viem, prečo ich hovorím. Viem, že by som bola neschopná matka a svojmu dieťatku len zničila život. Nemalo by otca a ešte k tomu aj zlú matku, no čo by to bolo za život. Neodcudzujte ma za tieto slová, jednoducho nie som ten typ ženy, ktorá túži po dieťatku a preto je mi strašne ľúto mamičiek, ktoré po detičkách túžia a nemôžu ich mať . Život je tak nespravodlivý.
Nikdy som nemala rada oficiálne telefonáty. Preto som si informácie dopredu napísala na papier a nakoniec ich odrapotala doktorovi pri telefóne. Na iný papier som si napísala meno, poschodie aj cenu. Môj život bude v rukách cudzieho človeka. Dúfam, že sú aspoň čisté. Teda, okrem tej krvi, ktorú nevidno. Nikdy som pri sebe nikoho nepotrebovala. No dnes by som chcela mať pri sebe niekoho, kto by ma držal za ruku. Niekoho, kto by mi povedal, že robím správnu vec a že to nikdy neoľutujem. Ale nie je to reálne. To, že som tu, viem len ja. Nikto viac. Rodičom to nikdy nepoviem. Kamarátkam tiež nie. A priateľovi, možno, keby nejaký bol. Je to moje prvé a jediné tajomstvo. A už navždy zostane len a len moje.
Keď som navštívila lekára, zaskočil ma otázkou. Prvýkrát v živote som na pár sekúnd prestala dýchať a nevedela som ako mám na ňu odpovedať. Opýtal sa ma, prečo som čakala tak dlho a rozhodla sa ísť na potrat až teraz. Povedal mi, že predtým by to bolo ľahšie, čo sa týka psychickej stránky a možno aj lacnejšie, no vtedy som sa ešte sama sebe snažila nahovoriť, že by som mohla byť dobrá matka, no po všetkých 2222 utrápených a preplakaných hodinách som prišla na to, že ja nebudem nikdy dobrá matka. Sama nechápem prečo to tvrdím, keďže som si úlohu matky ešte nevyskúšala. No nechcem, aby práve moje dieťa bolo mojím pokusným králikom. Trpelo len preto, že si chcem nejakým trápnym spôsobom dokázať, že by som bola dobrá matka.
Papiere boli podpísané. Už nebolo cesty späť. Nastal ten deň, deň kedy sa zo mňa stal vrah. Doktor pri tom niečo rozprával, ale plne som sa sústredila na lampu nad sebou. Povedali mi, že nebudem nič cítiť, no nemali pravdu. Asi to bolo len po psychickej stránke. Veľa žien má tú lampu celý život pred očami. Moje telo nič necítilo, no moja myseľ vedela, že odchádza časť zo mňa. Nikdy som si nepredstavovala samú seba ako vraha. Niekedy som rozmýšľala aké by to bolo niekoho zabiť. No teraz je to až príliš reálne a príliš žalostné, kvôli tomu činu, ktorého som sa dopustila. Viem, že mu je teraz lepšie, ako by mu bolo so mnou po narodení, no zabila som niekoho, kto meral asi 3 cm a vážil maximálne 4 gramy. Jeho vražda mi netrvala ani 2 minúty. A teraz kráčam domov, do svojho bytu, k svojim knihám, ku kamarátkam s ktorými idem zajtra na nákupy, a pred ktorými sa budem tváriť akoby sa v mojom živote nič nestalo . Ostala len tá malá ultrazvuková snímka – spomienka na moje dieťatko, ktoré mi tento čin niekedy odpustí. Aspoň v to dúfam...

Bibiána Bitalová, 3.B