Je ráno. Slnko zasvietilo do izby cez slabo privreté
žalúzie. Jeden lúč prerazil až k mojej tvári. Pošteklil ma a otvoril
som oči. Kto ma to budí? Môj robot to
asi nie je. To by si nedovolil. Vie, že najprv potichučky zapne rádio a ja
sám na zvuky známej melódie vstanem.
Vstávam. Pozriem von cez oblok. Zrazu ma upúta čosi nezvyčajné. Na druhej strane chodníka stojí zaujímavý človiečik. Na hlave má veľký klobúk, zahalený je v čiernom plášti. Na to ako svieti slnko, je oblečený až dosť. Je malý, ale pohľad má upretý smerom ku mne. Oči mu svietia. Neodráža sa od nich slnko. Má ich ako žeravé uhlíky. Keď sa moje oči stretnú s jeho pohľadom, niečo v nich prebleskne. Signál? Alebo len odraz slnka? Skryjem sa za záclonu a pozorujem ho len na jedno očko. Chce mi niečo povedať? Už pred pár dňami som dostal správu, že sa stane niečo neobvyklé. Žeby to bol deň „D“? Natiahnem si šaty a váham, či vyjdem von. Stále stojí na tom isto mieste, nehybne, čaká. Keď sa priblížim na dosah, zdvihne hlavu a vystrie ruku. Na dlani leží nejaká vec, či skôr hmota. Vyzerá to ako plastelína pre deti. Fosforeskuje. Pohyb jeho očí mi naznačí, aby som si ju zobral. Váham. Netuším, čo to môže urobiť. Je to teplé, studené, páli to? Ale moja zvedavosť zvíťazí nad opatrnosťou a dvomi prstami uchopím tú vec. V celom tele sa mi rozleje pocit uvoľnenosti. Žiadna bolesť, strach opadol. Zostal len pocit spokojnosti a trocha zvedavosti, čo bude ďalej. Človiečik stiahne svoju ruku, druhou mávne, pridrží si klobúk a jedným krokom je preč. V hlave mi víria myšlienky, na čo to mi to bude? Čo s tým mám robiť? Opatrne tú vec držím v ruke a vraciam sa domov. Keď otvorím dvere svojho bytu, čaká ma môj pomocník – robot. Napadne mi spásonosná myšlienka – položím tú vec do jeho ruky. On v okamihu začne s analýzou hmoty. Na monitore sa preháňajú, rôzne chemické vzorce, poučky, grafy. Veľmi tomu nerozumiem, ale vytrvalo čakám na výsledok. Čo to bude? Po polhodine jeho vytrvalej práce svieti na displeji nápis “LIEK“. Neverím vlastným očiam. Je to možné? Niekto vypočul moje tajné želania a priniesol niečo, čo pomôže mnohým ľuďom z môjho okolia? Je ťažké pozerať sa na niekoho, kto je chorý a nevedieť mu pomôcť. Celé dni, týždne, mesiace som hľadal, niekoho, niečo, sám neviem čo. Tajne som však dúfal, že sa mi to podarí. Neviem, prečo práve je som ten vyvolený, ktorý má možnosť niekoho vrátiť do plnohodnotného života.
Vstávam. Pozriem von cez oblok. Zrazu ma upúta čosi nezvyčajné. Na druhej strane chodníka stojí zaujímavý človiečik. Na hlave má veľký klobúk, zahalený je v čiernom plášti. Na to ako svieti slnko, je oblečený až dosť. Je malý, ale pohľad má upretý smerom ku mne. Oči mu svietia. Neodráža sa od nich slnko. Má ich ako žeravé uhlíky. Keď sa moje oči stretnú s jeho pohľadom, niečo v nich prebleskne. Signál? Alebo len odraz slnka? Skryjem sa za záclonu a pozorujem ho len na jedno očko. Chce mi niečo povedať? Už pred pár dňami som dostal správu, že sa stane niečo neobvyklé. Žeby to bol deň „D“? Natiahnem si šaty a váham, či vyjdem von. Stále stojí na tom isto mieste, nehybne, čaká. Keď sa priblížim na dosah, zdvihne hlavu a vystrie ruku. Na dlani leží nejaká vec, či skôr hmota. Vyzerá to ako plastelína pre deti. Fosforeskuje. Pohyb jeho očí mi naznačí, aby som si ju zobral. Váham. Netuším, čo to môže urobiť. Je to teplé, studené, páli to? Ale moja zvedavosť zvíťazí nad opatrnosťou a dvomi prstami uchopím tú vec. V celom tele sa mi rozleje pocit uvoľnenosti. Žiadna bolesť, strach opadol. Zostal len pocit spokojnosti a trocha zvedavosti, čo bude ďalej. Človiečik stiahne svoju ruku, druhou mávne, pridrží si klobúk a jedným krokom je preč. V hlave mi víria myšlienky, na čo to mi to bude? Čo s tým mám robiť? Opatrne tú vec držím v ruke a vraciam sa domov. Keď otvorím dvere svojho bytu, čaká ma môj pomocník – robot. Napadne mi spásonosná myšlienka – položím tú vec do jeho ruky. On v okamihu začne s analýzou hmoty. Na monitore sa preháňajú, rôzne chemické vzorce, poučky, grafy. Veľmi tomu nerozumiem, ale vytrvalo čakám na výsledok. Čo to bude? Po polhodine jeho vytrvalej práce svieti na displeji nápis “LIEK“. Neverím vlastným očiam. Je to možné? Niekto vypočul moje tajné želania a priniesol niečo, čo pomôže mnohým ľuďom z môjho okolia? Je ťažké pozerať sa na niekoho, kto je chorý a nevedieť mu pomôcť. Celé dni, týždne, mesiace som hľadal, niekoho, niečo, sám neviem čo. Tajne som však dúfal, že sa mi to podarí. Neviem, prečo práve je som ten vyvolený, ktorý má možnosť niekoho vrátiť do plnohodnotného života.
Ondrej Nemec, 3.B
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára