Dostala som skvelý
podnet na zamyslenie sa. Celé sa to začalo 14. júna 1995 s prvým prívodom
kyslíka do mojich pľúc. Bol to život, ktorý zmenil celú moju existenciu na
tejto planéte. Najzásadnejšie som sa ním však začala zaoberať až na strednej
škole, presnejšie v prvom ročníku, keď sa nás ako triedy profesorka
biológie a zároveň aj triedna profesorka na prvej hodine opýtala: „Čo je
to život?“ V tej chvíli nám to všetkým pripadalo náramne smiešne a neraz
sme sa na tom zabávali ale dnes, takmer po dvoch rokoch sa to musím pýtať sama
seba. Čo je vlastne život? Aký je jeho zmysel? A vedia vôbec ľudia žiť? Na
prvú otázku odpovedať neviem a veľmi dlho ani vedieť nebudem. Tá druhá je
ešte zákernejšia, tak ju preskočíme. Ale čo sa týka tretej, to mám jasno! Ľudia
nevedia žiť. Oni len jednoducho... Existujú. Niečo vám poviem a nesnažte sa
presvedčiť o opaku seba ani mňa ani kohokoľvek iného. Všetci chcú byť
šťastní ale nevedia ako. A čakajú na vhodnú príležitosť. O týždeň. O mesiac.
Cez prázdniny. V piatok. Keď sa ožením. Keď sa presťahujem od rodičov. Keď
sa rozvediem. Keď... Už nebude príležitosť! Ľudia spamätajte sa! A začnite
žiť... Skutočne, nie len tak naoko kvôli priateľom a piatkovým večerom, s ktorých
si aj tak skoro nič nepamätáte. Žite pre ľudí, pre priateľov, pre samých seba,
pre svoje sny, pre prítomný okamih. Keď využijete každý deň skutočne naplno,
tak, že nebudete celý deň sedieť pri počítači, keď každý deň prekvapíte seba a ešte
niekoho iného, keď dokážete čo i len jednému človeku zlepšiť deň, niečo
nové sa naučíte a niečo nové skúsite, keď zo seba dáte čo najviac a nečakáte
nič naspäť, vtedy zistíte, že ste šťastní...
PS: Nečakajte to, príde to samé od seba. Verte mi :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára