Rozlúčka s maturantami a korunovácia nového kráľa školy

Dňa 18. Mája 2012, pred tým, ako sa odobrali k svojim písacím stolíkom, posteliam, záhradám alebo iným miestam vhodným na prípravu na maturitu, sa s nami rozlúčili tohtoroční maturanti. Nechýbal ani príhovor pani riaditeľky alebo ohadzovanie študentov balónikmi a sáčkami naplnenými vodou. Jednou z najdôležitejších vecí bolo tradičné korunovanie kráľa školy pre nasledujúci školský rok. Po pre hlasivky všetkých zúčastených namáhavom rozhodovaní, bývalý kráľ školy Tibor Kocák položil už legendárnu korunu na hlavu Denisovi Markovi, okrem iného členovi Divadelného spolku F.K.Veselého. Nedalo mi to a obrátila som sa na Denisa s prosbou o interview, s ktorou ochotne súhlasil. Tak ho teda pripájam (pod fotkami).

Š: Čakal si to? (Úprimne!)

D: Úprimne ma to vôbec nenapadlo, a keď Tibor povedal, že kráľom bude Robo, tak som tlieskal s ostatnými. Bol som prekvapený, keď povedal dve mená. Čo teraz ? :-D

Š: Aké boli tvoje prvé dojmy po oficálnej korunovácii?

D: Bolo úžasné počuť ten krik, keď sa hlasovalo. Jednoducho neopísateľné. Vidieť takmer celú školu ako kričí v môj prospech. Ohromná podpora a veľmi si to vážim. Fakt.

Š: Plánuješ nejakým spôsobom „zneužívať“ toto tvoje postavenie?

D: Akože predbiehať sa na obede a podobne ? :-D Haha, to som robil aj doteraz a nehodlám to meniť. S korunou alebo bez, som hladný rovnako a ani autobusy kvôli mne čakať nebudú.

Š: Aká bola reakcia tvojich spolužiakov?

D: Spolužiaci boli radi, myslím. Robili si zo mňa srandu, otvárali mi dvere a tak. Hrozil som im, že začnem vyberať dane ale ani to nepomohlo :-D.

Š: Registruješ aj nejaké negatívne ohlasy?

D: Ako sa to vezme. Je to síce pekné, že na mňa niekto zavolá „hej králu“, ale keď to počujete už tridsiaty krát za deň, tak to vie naštvať.

Š: Oslávil si? (Ak áno, ako, kde a s kým?)

D: Tak jasné, že som to oslávil. Po škole som išiel za bývalým kráľom a ostatnými maturantmi. Bola to paráda. Ešte večer pokračovali oslavy so spolužiakmi.

Š: Čo ti na korunováciu (aj oslavu) povedali doma?

D: Doma? Mama že: „To co máš proboha na tej hlavje?“  Haha, musel som jej vysvetliť, ako to na gympli chodí. Upozornila ma, že to nemám s tou oslavou prehnať a to bolo všetko. :-D

Š: Kam si odložil korunu po príchode domov? Ostane tam?

D: Korunu som dal hore na skriňu a tam aj ostane. Len nech sa na ňu práši, ďalší rok navyše ju nezabije, keď už si toho pretrpela toľko. Koniec koncov, nech si zvyká. Ešte ju čaká rok na to aby mi slúžila.

Š: Máš/hladáš/chceš aj kráľovnú alebo budeš „vládnuť" sám?

D: Kráľovná by sa hodila v každom prípade. Využijem túto otázku a spravím si tu inzerát? Jednu mám vyhliadnutú, ale neviem či sa tejto úlohy zhostí. Přeci jenom je to taký nespoutaný živel ta má kytka masožravá :-D

Š: A na koniec, viem, že je ešte skoro, ale čo by mal/mohol spraviť ten, ktorý by sa chcel stať tvojim následovníkom?

D: Mohol by mi prísť povysávať, vyniesť kôš, umyť dlážku, riad, poutierať prach a možno aj vymalovať a potom o tom začnem premýšlať. :-D Aby som pravdu povedal, ešte vôbec nerozmýšlam nad tým koho by som zvolil budúci rok. To je ešte ďaleko.

Tak Denisovi ďakujem pekne za rozhovor a prajem mu veľa úspechov :)

 

Text Donny

Foto Simona Turkovičová

Indiánsky deň

Dňa 16. Mája 2012 sa žiaci niektorých tried nášho gymnázia zúčastnili Indiánskeho dňa vo Františkánskej záhrade v Skalici, ktorý bol súčasťou envirotýždňa. Všetci zúčastnení sa mohli pokochať pohľadom na malú ukážku dravcov sokoliarne na Červenom kameni alebo si vyskúšať lakros, vlastnoručne si upliesť náramky alebo nahliadnuť do indiánskeho típí, či si prezrieť nástroje, oblečenie alebo dokonca písmo pôvodných obyvateľov amerického kontinentu. Možné bolo tiež vidieť ukážku boja a zajatie belocha. Ja osobne som sa pristavila pri náčelníkovi, od ktorého som sa dozvedela veľa nových a skutočne zaujímavých vecí a tiež sa vo mne prebudila vášeň pre sokoliarstvo. Dúfam, že nie som jediná, komu sa páčilo... 

text Donny

foto Simona Turkovičová

Dopis (rekviem)

Drahá Jano! Nepsal jsem strašně dlouho a nevěděl jsem zda-li mám ještě psát, no nevím co to bylo, avšak něco mne přinutilo usednout za psací stůl a napsat Ti tento dopis. Už to není jako dříve. Tehdy jsem byl opravdu šťastný a chtělo se mi skládat básně, dnes mohu psát jedině žalmy.
Je asi zbytečné se pořád víc a víc trápit a přitom vědět, že se stejně nic nezmění a já už nemohu dál. Chtěl bych vystoupit z toho ukrutného kolotoče, jenže on ne a ne zastavit. Pořád se točím dokola v tom samém. Bože, vždyť to je k zbláznění! To snad ani nemůže zdravý člověk vydržet. I když nechci, každým dnem musím si na Tebe vzpomnět. Myslil jsem, že práce mi bude lékem na bolest, kterou si nosím v srdci všude, kam se jenom hnu. Táhne se za mnou jako temný hřích, jako tmavý stín, který nemizí ani za bílého dne.

Tak se podívej, drahá Jano, kam až jsme to dopracovali. Tak velká byla naše láska, až se z nás stali trosky prahnoucí po troše toho lidského tepla, po pohlazení, kterého mají jiní přebytek. Když vidím ty mladé lidi, tisknoucí se jeden k druhému a nejlépe každý týden k druhému, je mi z toho smutno. Sám sebe se ptám, jestli je to pravá láska. Jestli se dokáže člověk tak rychle zamilovat a jestli ta láska dokáže taky tak strašně rychle skončit. Možná, sám nevím. Nevím ani, jestli to, co k Tobě cítím je vlastně láska. Láska by přece měla člověka naplnit a povznést a ne za živa pochovat. Lepí se na sebe s falešnými předsudky, že jeden druhého šíleně milují a přitom lžou sami sobě. Veřejně se podvádí a klamou jeden druhého, lež jsou blahořečení. Z jakého důvodu? Lháři, kterým bylo za ty lži a klamy dopřáno to, o čem může bez pochyby naše čistá láska jenom snít. Já jsem si vždycky přál mít rád. Ještě jako děcko. Strašně jsem chtěl milovat. Já jsem ale neuměl mít rád. Dokud jsi nepřišla Ty. Jenomže pak už bylo na lásku asi pozdě.

Odjíždím, no ještě nevím kam. Píši Ti poslední dopis. Všechny obálky i dopisní papíry dnes večer spálím a slibuji, ale tentokráte už doopravdy, že Ti už nikdy nenapíšu. Odcházím, ne proto, že bych musel, i když, vlastně ano. Zítra nastoupím na loď a ještě naposled pohlédnu na nábřeží, po kterém jsem chodíval s hlavou v oblacích, myslíc pouze na Tebe.  Musím odejít, abych zapomněl. Hodně daleko od lidí, chci konečně najít ten ostrov, jenž skrývá vůni zašlých dnů. Proto se chci s Tebou rozloučit a popřát Ti hodné zdaru a aby jsi konečně našla pravou lásku, která se naplní. Tu plnohodnotnou, za kterou se nebudeš muset cítit vinna. Omlouvám se za to, že jsem Ti způsobil šrám na srdci, mrzí mne to. Sama však musíš uznat, že takto to dále nejde. Nejsme ničím jiným, než objeti doby a především společnosti, ve které žijeme. Snad se, Jano, ještě někdy potkáme. Možná v příštím životě. Nic bych si nepřál víc. Oba budeme volní jako ptáci, čistí a nezkažení.

Víš, Jano, přál bych si, aby jsi byla konečně šťastna. Ale doopravdy šťastna. Zapomeň, prosím! Začni žít od začátku a užívej života, dokud to jde. Nežij jen vzpomínkami, nejde to. Žij přítomností a přijímej věci tak, jak přijdou. Já věřím, že se tam někde setkáme a pak už nás nikdo nikdy nerozdělí. Budu čekat. Jano, děkuji Ti za to, že jsi mne naučila co to je mít rád. Sbohem. Totiž, nashledanou. Nashledanou v lepších časech. Miluji Tě, Jano!

Jan Čajka

Ružové okuliare

Poznáte ten moment, keď malému dieťaťu dáte novú hračku. V okamihu je šťastné a má tú povestnú iskru v oku. Som rovnaká. Ani nepotrebujem nič nové. Ani hračku. Snažím sa byť skromná. Vie ma potešiť kde aká hlúposť, hoc aj májový dáždik. Som pomerne veľký optimista, často však k problémom pristupujem flegmaticky. Nie som lenivá, skôr beriem veci s nadhľadom. Niekedy asi s príliš veľkým nadhľadom. Často tým ľuďom ubližujem. Najmä blízkym a priateľom . Myslia si že si ich nevážim, nemám ich rada a nezáleží mi na nich. No to nie je pravda. Len jednoducho nedokážem svoje pocity prejavovať tak, ako to robí väčšina ľudí v mojom veku. Nie som ľahkomyseľná a myslím, že ani nie úplne hlúpa.
Kedysi mi jeden pán povedal, že priveľa rozprávam a plytvám slovami. Z časti mal pravdu, niektoré slová dnes ozaj strácajú svoj význam. Ale z väčšej časti je to hlúposť. Ja si nemyslím, že slovami sa dá plytvať a aj keby, od toho tu sú, aby sa používali. Taktiež mi povedal, že na svet vraj hľadím cez ružové okuliare. Možno mal pravdu. No ja nemienim mrhať už tak dosť krátkym časom, ktorý tu môžem stráviť, tým, že sa budem trápiť pre to, čo nemám, čo by som mohla mať alebo tým, že budem iným závidieť.
Môj obľúbený výrok znie: Nebojím sa, že zomriem, bojím sa, že prestanem žiť. Ani ja nie som stále šťastná a nevyhovuje mi všetko čo sa okolo mňa deje, no ľudí a ich činy nezmením, preto ich radšej beriem takých akí sú. Možno aj preto, že od nich očakávam to isté. Snažím sa každý deň smiať aspoň 2 hodiny čistého času. Nie len pre to, že to vraj predlžuje život, ale najmä preto, aby sa smiali aj ostatní. Veď uznajte, že deprimovaní a smutní ľudia nevytvárajú veľmi príjemnú atmosféru.
Myslím, že každý deň má svoje klady aj zápory. V každom dni sa nájde nejaký lampión, ktorý nám ho celý rozjasní. Stačí len chcieť.

Lucie Hotařová, 2.A

Na čo sú nám lampióny alebo Manželstvo na úver

Okná v jedálni boli dokorán otvorené a ich biele rámy zľahka udierali o drevené obloženie na stenách. Bola noc a záhradná slávnosť už bola dávno ukončená. Nezostalo po nej ani stopy. Možno len svietiace lampióny zavesené v korunách mohutných javorov signalizovali, že práve tento deň nepatril medzi tie všedné. Tanec, hudba, spev. Pod náporom dvíhajúceho sa vetra sa hompáľali zo strany na stranu, ako kyvadlo v starých secesných hodinách, ktoré viseli v hale a vždy vzbudzovali vo všetkých obyvateľoch domu veľký rešpekt. Okolie domu bolo zahalené tajomným rúchom tmy, ktorá sa deň čo deň prikrádala spoza kamenného múru na konci záhrady, aby objala dom a skryla ho pod svoje ochranné krídla, aby skryla všetky slabosti a prehrešky domácich.
Služobníctvo už spalo po namáhavom dni, a tak vyzeral dom ako po vymretí. Túto mŕtvolnú symbiózu narúšala oslnivá žiara, ktorá prestupovala cez otvorené okná do tmavej noci, aby ju oslepila. V záhrade pri altáne stála mužská silueta. Nehybne, ako kamenná socha, ktorá jednou rukou stískala spráchnivený trám altánu a druhú ruku si tisla na horúce ustarostené čelo. Muž tak stál chvíľu bez pohnutia, a potom sa otočil a kráčal smerom k domu. Aký bol honosný a krásny ten dom. V tejto tmavej noci vyzeral ešte tajomnejší ako vo dne. Chladná opacha..
V jedálni sa ešte stále svietilo. Cez otvorené okná prenikal von chrapľavý a nezrozumiteľný zvuk, vychádzajúci z rádioprijímača, ktorý stával pri klavíri. Uprostred izby stál hnedý masívny jedálenský stôl, u ktorého sedela akási žena v pyžame. Veľkými tmavými očami hľadela neprítomne pred seba. Muž vstúpil do jedálne, no ona to nezbadala. Až keď pristúpil k rádioprijímaču a vypol ho, ona sebou trhla ako zo sna a rýchlo vstala, ale jediné, na čo sa zmohla, bol len bezbranný vzlykot. Sklopila oči a jej štíhle telo sa ešte viac skrútilo od fyzickej bolesti. Chvíľu na ňu pozeral a ešte väčšmi zneistel. Stáli oproti sebe. Muž a žena. Manžel a manželka. Spojený zväzkom manželským, v ktorom si pred tvárou Boha sľúbili lásku a vernosť v bohatstve aj v chudobe, v zdraví aj v chorobe. Vernosť! Tiež ju sľubovala a sľuby sú tu predsa od toho, aby sa dodržiavali! Boli si tak strašne blízki a pritom tak strašne ďalekí. Bývali v spoločnom dome, jedli pri spoločnom stole, spávali v spoločnej posteli a pritom vedeli, že sa zo dňa na deň čoraz viac jeden druhému navzájom odcudzujú. Stáli tam ako dvaja ľudia, ktorý sa práve stretli na ulici, takí, akých denne stretneme desiatky, práve takí, ktorí nám nestoja ani za pozdrav, takí, ktorí nám nestoja ani za to, aby sme zodvihli zrak a pozreli im do tváre. Opovrhoval ňou, ona ho ľutovala. Nezniesol ani jej pohľad, ona znenávidela jeho hlas. Nevediac ako sa dostať z tejto neriešiteľnej situácie znervóznel. Začal pochodovať z jednej strany izby na druhú a pritom sa snažil tváriť vyrovnane ako vždy. Poznali jeden druhého až príliš dlho. Náhle však zastal a pozeral von oknom, ktoré bolo ešte vždy otvorené, čím upútal jej pozornosť. Pristúpila preto bližšie k obloku, aby zistila, čo ho tak veľmi zaujalo. Vonku viseli krvavočervené lampióny, ktoré sa ešte vždy hompáľali zo strany na stranu. Pod lampiónmi ležala na zemi lopta a drevený domček pre bábiky. „Zasa si neupratala svoje veci,“ povedal muž „to má po tebe.“ Na to sa žena len milo usmiala a odvetila: „Je to možné, mne včera rozstrihala tú novú blúzku, to má zasa po tebe.“ Pozreli sa na seba a v tvárach sa im zračil úsmev.
Ešte chvíľu nehybne stáli pri okne, držali sa za ruky a pozorovali ako sa dvíha vietor a lampióny jeden po druhom pomaly zhasínali. Hompáľali sa zo strany na stranu v rytme hodín, ktoré práve odbili polnoc. Zatvorili všetky okná a keď prechádzali halou popri starých hodinách, padol obidvom zrak na obraz malého hnedookého dievčatka v ružových šatách. Muž stisol ženinu ruku ešte pevnejšie, ako kedykoľvek predtým a ona tento stisk opätovala. Toto prosté gesto pre nich znamenalo viac, než more zbytočných a prázdnych slov, ktorých už boli presýtení. Krvavočervené lampióny sa ešte stále kývali sem a ta, dokým vietor neustal.

Alexandra Bolfová, 2.A

Koláž 2.B a 2.C

Ďaleko či blízko?

Určite každý z nás občas premýšľa nad minulosťou alebo budúcnosťou. Niektorí viac, niektorí menej, no každý sa raz za čas pozastaví, zabudne na prítomnosť a takpovediac cestuje v čase. Aj keď by sme mali žiť prítomnosťou a nezaoberať sa tým, čo sa stalo a čo už nezmeníme alebo tým, čo bude alebo by mohlo byť. Týmto spôsobom by sme ani nežili svoj život. Ak by sme zanevreli na prítomnosť, život by nám len pretiekol pomedzi prsty. Aj napriek tomu všetkému sa však nemôžeme ubrániť spomienkam. Ako by sme aj mohli? Spomienky sú v podstate všade. Sú v nás, v našich mysliach, srdciach, na fotkách, v našich veciach, v piesňach. Koľko ľudí sa nájde v jednej piesni. Nemusíme byť autormi týchto piesní, a predsa vieme, o čom sú. Predsa v nich vidíme a počujeme veci nám tak známe. S každou piesňou sa spája iná spomienka, iný zážitok, iní ľudia. Mnoho spomienok je nepríjemných, smutných, takých, že by sme na ne najradšej úplne zabudli. No tie krásne, úsmevné spomienky, ktoré si chceme zapamätať navždy. Kto by na ne rád nespomínal? Veď spomínanie nám umožňuje znovu prežívať veci, ktoré sme zažili. Občas nám nezostáva nič iné, než práve spomienky. Tie sú totiž dôkazom, že určité veci sa naozaj stali.
Nielen spomienky však zamestnávajú našu myseľ. Často sa oddávame túžbam a cieľom, ktoré máme a ktoré by sme v budúcnosti chceli dosiahnuť. Premýšľame nad tým, čo nás čaká, akí budeme, akí budú ostatní, koho budeme mať okolo seba, či aký vôbec bude svet okolo nás. Tak či onak, vždy nám ostáva len jediné, a to vrátiť sa do prítomnosti a žiť.
Ja sama často premýšľam nad tým, čo bude o pár rokov. Zdá sa to ako krátka chvíľa, no môže sa stať tak veľa vecí a tak veľa vecí sa môže zmeniť. Je to ďaleko či blízko? Neviem odpovedať. Čas je dosť nevyspytateľný. Aj keď navonok sa tvári, že ubieha stále rovnako, v skutočnosti je to celkom inak. Raz beží ako o život a inokedy sa zase vlečie tak, že každá sekunda sa zdá byť večnosťou. Keď premýšľam o tom, čo bude trebárs o päť rokov, musím využiť spomienky a zamyslieť sa, čo bolo pre piatimi rokmi. Mala som takmer dvanásť rokov, chodila na základnú školu, bývala v inom byte než dnes. Tak veľa vecí sa zmenilo... No aj napriek tomu sa mi zdá, že to bolo len nedávno. Na kopu vecí si pamätám, akoby sa stali len včera. Neviem to vysvetliť. Je to zvláštne, ale mám pocit, že všetko, čo sa stalo počas môjho života bolo strašne dávno, no zároveň tak blízko. Zrejme to závisí od toho, z akého uhla pohľadu na vec pozerám.
Každopádne sa asi vždy budem čudovať tomu, čo s nami dokáže urobiť čas a nikdy si neprestanem klásť otázku: „Ďaleko či blízko?“

Lujza Valúšková, 2.A

31.03.2012 - Hodina Zeme alebo Život bez elektriny

V dnešnom uponáhľanom svete si málokto vie predstaviť život bez elektrickej energie. Veď uznajte sami, dnes všetko so všetkým súvisí. Určite nemožno považovať za prekvapenie že ak sa niečo stane hoci aj v USA o pár sekúnd o tom vie celý svet. Ale ako to bolo v minulosti ? Pozrime sa do doby než sa Nikola Tesla stal svojho času najslávnejším vynálezcom v USA.
Jediné spoľahlivé masmédium cez ktoré sa ľudia dozvedali o živote vo svete bola tlač. Ak to porovnáme s dnešnými prostriedkami na šírenie informácií , zistíme že rozdiel je priam enormný.
No skúsme sa pozrieť ďaleko , veľmi ďaleko do čias pánov ako Sokrates či jeho žiakov Aristotela alebo Platóna. Ako títo prinajmenšom veľmi rozumní muži dokázali toľko veľa nám tak prospešných vecí bez elektriny, ktorá je pre nás tak nevyhnutná každý deň? Určite to nie je náhoda, dnešný svet totižto zlenivel. Každý chce vedieť to, čo potrebuje a to presne a okamžite. A veď to poznáte sami ... Toľko krát sa chodieva s otázkou na Google až kým sa nezájde na Seznam. Koľko účtov na sociálnych sieťach máš , toľko krát si človekom. A takto by som mohol pokračovať ale to je zbytočné, chcel som len poukázať na to, že svet internetu dokonca nahrádza aj frazeologizmy. Touto súvislosťou by som rád upozornil, že keby nebola elektrina tak by nebol ani internet a koľkí z nás dnes nemajú emailovú adresu ? Elektrina je prostriedkom ktorý pomáha aspoň trochu skonkretizovať tak abstraktný pojem zvaný internet. Ako by to vyzeralo bez elektriny ? No predstavme si svet absolútne neosvetlený, pochmúrny a tmavý. Svet bez disco klubov a hocakého nočného života, ktorý je tak obľúbený najmä u mladých ľudí. Domovy, ktoré by svietili len sviečkami a počas pochmúrnych dní zívali nudou. Nuž avšak treba podotknúť, že medzi nami žijú, aj pre mňa osobne, dosť odvážni ľudia, pre niektorých možno extrémisti. Reč je o ľuďoch, ktorí či chcú alebo musia, žijú bez elektrickej energie. Mňa však skôr zaujali tí, ktorí mali tú guráž a rozhodli sa žiť tak odlišne ako zvyšok sveta. Nie že tí druhí by boli menej zaujímaví či dokonca menej cenní ale nejako zvlášť vyberať si nemôžu. Dočítal som sa o jednej rodine v USA, bez elektriny žijú takmer 5 rokov a dokážu sa zaobísť bez všetkých elektrických pomocníkov v domácnosti. Avizujú, že ušetria mesačne dosť peňazí, sú šťastní a zdraví a najväčšiu útechu nachádzajú v knihách.
Nech je to tak či onak, nikto z nás nevie, čo bude zajtra nie to ešte o pár rokov. Preto žime náš život v tomto "uponáhľanom" svete tak, aby sme v prípade potreby nepotratili rozum.

Kevin Richter, 2.A