Ak dovolíte ...

Ak dovolíte, idem si pospať. Zobuďte ma tak o desať rokov, ďakujem. Som unavená z dnešného sveta, všade kam sa pozriem sú len samé obmedzenia, hranice a presné pravidlá, čo by som nemala robiť, čo sa nepatrí, čo jednoducho „bežní“ ľudia nerobia. Nechcem robiť to, čo robí sedem miliárd ľudí na svete, chcem sa niečim líšiť. Ľudia nechávajú svoj život upadnúť do stereotypu, z každého dňa sa stane sled za sebou idúcich činností, z pondelka, utorka, stredy sa stane pondelok, pondelok, pondelok. A jediné, čím Vám to zdôvodnia je to, že nemajú čas. Samozrejme, že majú čas, majú spústu času, viac než by si mohli predstaviť. Učiteľ s osem-hodinovou pracovnou dobou má toľko času ako nezamestnaný človek, Angličan má toľko času ako Slovák, dieťa má presne toľko času ako dospelý človek, to od toho predsa nezáleží. Keď chcem, spravím si čas na čokoľvek, spravím si čas na naučenie sa nového jazyku, francúzština by bola fajn, nájdem si chvíľu, aby som si prečítala všetky knihy, ktoré ma zaujali recenziou na internete, urobím si čas pre chvíľu s priateľami pri káve, vlastne mám toľko času, že by som si mohla spraviť okružnú jazdu okolo sveta, alebo rovno dovolenku na Floridskom polostrove, ale Amerika ma nikdy nejak zvášť nepriťahovala.
Ľudia všetko zakrývajú len tým, že nemajú čas, majú potom vôbec čas žiť? Zakrývajú tým to, že si pre seba hovoria Prečo by práve oni mali byť tým rušivým elementom, čo narúša kontext nejakých nepísaných pravidiel, prečo by práve oni mali odolávať toľkým odmietavým pohľadom svojho okolia, prečo by práve oni mali byť tí výnimoční? Nevidím predsa žiadny zmysel, prečo si ľudia nespravia obyčajné dni neobyčajnými. Ide to tak jednoducho. Nebojím sa toho, že si o mne budú ľudia myslieť, že som úplný idiot, pretože keby neexistovali ľudia, ktorí sa vymkli z presne vymedzeného smeru, keby Shakespeare nezobral pero a papier, keby si Matt Bellamy nepovedal, že on predsa nemusí hrať na gitare tak ako ostatní, keby sa yz vynálezcov nerozhodolo skúšať, skúšať, skúšať, pokým niečo neobjavili, tak by bol svet tak nechutne symetrický.
Pôjdem si ľahnuť. Nastavím si budík na 1 am 29.1. 2019. Nemyslím si, že sa ľudia zmenia, len vývoj sa posunie dopredu, rozšíria so ozónové diery, zúži sa dažďový prales, Írsko podpíše lisabonskú zmluvu a všetky tie ostatné veci, ktoré sa každý deň dozvedáte z hlavnej večernej spravodajskej relácie. Ja sa nezmením, vstanem, zídem dolu do kuchyne, starstlivo si pripravím zelený čaj, obrátim list v kalendári... Možno sa vďaka tomu posuniem niekam ďalej. Možno sa konečne poriadne vyspím z tej únavy z ľudí.

(bella)