Veľká čierna izba. Dvoje dverí
oproti sebe, žiadne okná, žiadne svetlo, len odkiaľsi zvrchu dopadá na dlážku
plnú pokrčených novín tenučký prúžok tmavomodrého svetla. Sedem. Sedem
smrteľných hriechov sedí na siedmich drevených stoličkách uprostred izby.
Pochmúrne svetlo im dopadá na hlavy a nenútene skĺzlo aj na ramená. Nižšie
už nie. Nemožno. Sedia a mlčia. Krvavočervené rety svietiace na bledých
smutných tvárach majú kŕčovito zovreté. Chcela by som vidieť ich oči. Nemožno.
Oči, zrkadlo duše, to jediné, prostredníctvom čoho možno nahliadnuť na samé dno
ľudskej duše, do hlbín zabudnutia, do kamennej priepasti hriechov. Oči každého
z nich sú zakryté čiernou zamatovou škraboškou. Nehýbu sa, nerozprávajú,
nedýchajú, nežijú. Sťa porcelánové sochy sedia bez pohnutia hodiny, dni,
týždne, mesiace, roky. Vnímajú. Sporo odetí v tenkých priesvitných
pyžamách. Zo studených tiel im sála chlad. Ľadoví, tak strašne ľadoví. Čakajú.
Ktohovie na čo.
Tmou počuť kroky. Dve osoby, dva
páry topánok , dvoje nôh. Sú dvaja.
Prvými dverami vojde on.
Pripomína mi čerstvo napadnutý sneh. Jeho výzor nemožno popísať slovami, možno
jedným jediným. Čistý. Pomalým, no vôbec nie váhavým krokom obchádza sedem
sôch, sedem stoličiek. Ozaj, sú krásni. Tak krásne mladí a neušpinení.
Neporušené čisté telesné schránky. Jemný úsmev v kútiku úst a nič viac.
Zastane uprostred izby. Neprítomným pohľadom hľadí pred seba a mlčí.
Do izby vojde ona. Ako oheň,
búrka, peklo, víchrica, žena v červených šatách. S nepríčetným
smiechom obchádza sedem drevených stoličiek. Pozorne si obzerá každého z nich.
Tvár sa jej odrazu skriví do akejsi podivnej grimasy. Odporní, sú tak
neskutočne odporní. Brudné duše, čakajúce na vykúpenie. Nechutný odpad. Kričí,
kričí čo jej len hrdlo stačí. Kmáše a trhá im vlasy, šklbe pyžamy, škriabe
na tváre. Teraz už prerývaný plač striedajú výčitky. Pomätená, povedal by
nezasvätený. Zlá, hovorím ja.
A oni necítia nič
z toho. Necítia, ale počujú. Veľká čierna izba akoby bola z minúty na
minútu menšia a menšia.
Žena v červených šatách
pristúpi k mužovi stojacemu uprostred izby. Zapáli si cigaretu
a provokatívne mu fúkne dym do tváre. Muž stále nehybný a zahĺbený do
seba stojí nevnímajúc, čo sa deje navôkol. Je to ako partia šachu, niečo medzi
nebom a zemou. Niečo len medzi ňou a ním. Čakáreň. Čierna,
priestranná a v nej sedem stoličiek pre sedem smrteľných hriechov.
Sedia, stále mlčanliví. Len tu a tam možno pod škraboškou zbadať malú, lesklú a celkom nenápadnú
slzu. Slzu plnú horkosti a pravdy. Neviem odkiaľ sa tam vzala
a neviem ani kam sa vlieva. Neviem. Nechcem vedieť. Len zasvätení čakajúci
vedia. Ja vedieť nechcem...
Alexandra Bolfová, 3.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára