Pád do sna

Pamätám si to, akoby to bolo len včera. Ako by som aj mohla zabudnúť? Na to nikdy nezabudnem, aj keby som akokoľvek chcela. Ten deň si zapamätám navždy. Ten deň zmenil celý môj život.

Deň začal úplne bežne. Ako každé ráno som vstala, pripravila sa do práce a vyrazila. V ten deň to boli presne 2 mesiace, čo som pracovala ako predavačka v jednom z mnohých obchodov nákupného centra v našom meste. Celý deň som bola obklopená oblečením, topánkami a všelijakými doplnkami. Pre niekoho raj, pre mňa trest. Od toľkého vybaľovania tovaru sa mi až točila hlava. Lenže nedalo sa nič robiť. Po vyštudovaní strednej ekonomickej školy som nebola prijatá na vysokú školu a nejako som si zarábať musela. Tak som teda ako každý iný deň vyložila tovar a zaujala miesto za pokladňou. Asi po troch hodinách tejto činnosti prišla k pokladni sympatická slečna s milým úsmevom na tvári. Bola asi o tri roky staršia než ja a tvárila sa trochu rozpačito. S nádejným výrazom v tvári pristúpila bližšie a spýtala sa: „English?“ Vtedy som pochopila ten rozpačitý a neistý výraz. Dala som sa s ňou do reči, nemala som s tým totiž žiadny problém. Angličtina mi v škole vždy išla a ako jedna z mála predmetov ma aj bavila. O tejto slečne som zistila, že sa volá Emma, má 22 rokov a na Slovensko prišla robiť lektorku anglického jazyka na gymnázium. Bola však veľmi nespokojná so systémom vyučovania na našich školách a takisto s učebnými osnovami. Našťastie tu bola len na skúšku a o pár dní sa vracala späť do Londýna. Dala mi svoje telefónne číslo a od toho dňa sme sa stretávali v kaviarni. V priebehu pár dní som sa o nej dozvedela veľa vecí a veľmi sme sa spriatelili.

Týždeň pred jej odchodom sa ma spýtala, či nechcem ísť do Londýna s ňou. Vraj som v angličtine dosť dobrá a mohla by som skúsiť vysokú školu tam. Bolo to ako pád do sna, do krásneho sna. Bolo to niečo neuveriteľné a zároveň tak reálne, mala som to všetko na dosah ruky. Celú noc som nespala a premýšľala nad tým, čo urobiť. Nakoniec som sa rozhodla to risknúť. Možno to bolo dosť hlúpe, dať zrazu výpoveď, rozlúčiť sa s rodinou a kamarátmi, zbaliť sa a odísť, ale ja som to proste chcela skúsiť. A vyplatilo sa.

Vzali ma na londýnsku univerzitu. Vyštudovala som ekonómiu a našla si aj prácu. Zo začiatku som bývala u Emmy a potom som si našla vlastný byt. Párkrát som prišla na Slovensko, ale stálo to dosť peňazí a popravde som bola tak veľmi zvyknutá na ruch veľkomesta, že doma bolo na mňa priveľké ticho. Tak som zostala v Londýne, vydala sa za Emminho mladšieho brata, s ktorým sme boli už dlho kamaráti a užívala si život ako nikdy predtým.

Teraz odkladám papier z ruky a vraciam ho späť do škatule s nápisom Stredná škola. Smutne sa usmievam nad tým, akým spôsobom som rozmýšľala asi pred pätnástimi rokmi. Takýchto slohových prác mám v tej škatuli veľa, no tento mám zo všetkých najradšej. Sú v ňom totiž všetky moje predstavy, želania a nesplnené sny z mladosti. Dnes mám už inú prácu, po roku som totiž opustila svet oblečenia a topánok a znovu vyskúšala ísť na vysokú a podarilo sa. Mám pekný byt, muža a dve deti a som spokojná, aj keď nie som v Londýne. Ale viete čo? Občas je veľmi oslobodzujúce prestať myslieť a padnúť do sna...

Lujza Valúšková, 3.A