Porozprávam vám svoj príbeh,ktorý sa mi stal len
pred pár dňami. Bol som na ceste celkom ďaleko od môjho domova. Odkiaľ
a kam som šiel ? Šiel som z Holíča do Kútov a to vlakom.
Dôvod cesty bol taký, že som sa mal stretnúť s jednou slečnou, no v podstate to bolo moje dievča. Len háčik bol v tom, že som ju ešte nikdy v živote nevidel. No a či mala moja schôdzka šťastný koniec alebo nie sa dozviete, až keď si prečítate môj príbeh.
Na začiatok vám poviem ako som sa zoznámil s mojím dievčaťom. Ako každý večer cez týždeň som sedel za počítačom, lebo som nevedel čo mám robiť. Z ničoho nič mi napísalo akési nové dievča, ktoré som ešte v živote nikde v okolí nevidel. Veľmi sa mi páčilo, tak som bol rád, že mi napísala. Snažil som sa na ňu zapôsobiť hneď od začiatku. Mám celkom veľa skúseností s babami, tak som vedel čo a ako. Hneď zo začiatku som sa dozvedel jej pravé meno a aj telefónne číslo. Volala sa Viky. Takto som si s Viky písal niekoľko dní a dá sa povedať, že od rána až do večera. Dokonca aj počas školy. Dúfal som, že som ju očaril tak, ako ona mňa. Po dvoch týždňoch, čo sme si písali, prišiel jeden večer a sám neviem ako sa to zvrtlo, no práve čo som jej napísal, že mi na nej záleží viac ako len na priateľke, na moje prekvapenie mi napísala to rovnaké a dokonca, že to v sebe skrývala už pár dní. Tu lásku voči mne. Ja som bol ako zmyslov zbavený, nevedel som, čo na to napísať, premohol som sa a napísal som, že ju ľúbim. Ona moje city naozaj opätovala. Takto sme spolu zo dňa na deň začali chodiť, aj keď sme sa ešte v živote nevideli. Po ďalšom týždni som to už nemohol vydržať, tak som jej navrhol, aby sme sa stretli v Kútoch na vlakovej stanici. Prečo práve tam? Preto, lebo Viky je z Hlohovca a je 80 km odo mňa, no a do Kútov sa dostaneme ja aj ona vlakom.Tak sa mi to zdalo také pravé miesto na stretnutie.
Blížil sa deň môjho stretnutia s ňou. Ani do školy som nešiel, aby som do Kútov prišiel už okolo obeda, aby som s ňou bol čo najdlhšie. Všetko som si vybavil u doktora, mamu presvedčil, že idem len do Gbiel za kamošom. Ako vždy mi uverila.
Už sa blíži piatok 8. júna a ja začínam byť naozaj nervózny, lebo sa bojím toho stretnutia. Viky sa zdá byť tiež veľmi nervózna, ale tiež sa veľmi teší.
V piatok sa zobudím o niečo neskôr, keď nejdem do školy, nachystám sa a zoberiem si dôležité veci. Po ceste na vlak píšem Viky sms-ku, že som už na ceste do Kútov, nech nezabudne na vlak,že sa na ňu veľmi teším. Cesta vlakom mi ubieha celkom pomaly a dokonca ani Viky mi neodpísala, čo ma naozaj prekvapuje. Dúfam, že jej len došiel kredit, alebo je v tom nejaká taká maličkosť. Už som pomaly vlakom v cieli a Viky sa neozýva. Jej vlak mal prísť o hodinu po mojom, tak si zatiaľ sadnem do kaviarne a počkám. Už prichádza druhá hodina poobede a vlak Viky by sa mal každú chvíľu objaviť na stanici. Z rozhlasu sa dozvedám, že vlak mešká, dosť ma to sklamalo, ale stále čakám. Prichádza o pol hodiny neskôr. Zastavil na zastávke, ľudia vychádzajú a ja stále Viky nikde nevidím. Z vlaku už nikto nevychádza a Viky nikde. Tak jej hneď volám, ale vôbec mi to neberie. Scvrkol sa mi žalúdok, dostal som kŕč a malý záchvat paniky. Za hodinu mal prísť ďalší vlak z Hlohovca, tak som dúfal, že sa v ňom objaví Viky. Vlak je tu a Viky zasa nikde. V tom mi zazvoní telefón a vidím, že mi volá Viky, okamžite to zoberiem a pýtam sa, čo sa stalo. Ona mi s plačom vysvetľuje, že si nevie predstaviť takýto vzťah na diaľku, žeby to nedokázala vydržať vždy tak dlho bezo mňa a, že je pre ňu veľmi komplikované sa stretávať tak ďaleko od jej domova. Ja po tom, čo som si to vypočul, som si kľakol na stanici a začal som plakať. Viky mi už len povedala, že sa mi ospravedlňuje, že mi to povedala práve dnes, ale že ma bude vždy milovať a budem mať miesto v jej srdci. S plačom som zložil a rozutekal som sa pri železnici smerom domov. Stále som plakal a nadával celou cestou, utekal som tak hodinu, možno viac,nespomínam si, ale objavil som sa v Gbeloch, tam som nastúpil na prvý vlak do Holíča. Počas cesty som nedokázal zadržať slzy, tak som stále plakal.
Tak takto sa skončil môj výlet z Holíča do Kútov . Naučil som sa, že nemám veriť babám, ktoré osobne nepoznám a ešte za nimi nemám cestovať po celom Slovensku.
Dôvod cesty bol taký, že som sa mal stretnúť s jednou slečnou, no v podstate to bolo moje dievča. Len háčik bol v tom, že som ju ešte nikdy v živote nevidel. No a či mala moja schôdzka šťastný koniec alebo nie sa dozviete, až keď si prečítate môj príbeh.
Na začiatok vám poviem ako som sa zoznámil s mojím dievčaťom. Ako každý večer cez týždeň som sedel za počítačom, lebo som nevedel čo mám robiť. Z ničoho nič mi napísalo akési nové dievča, ktoré som ešte v živote nikde v okolí nevidel. Veľmi sa mi páčilo, tak som bol rád, že mi napísala. Snažil som sa na ňu zapôsobiť hneď od začiatku. Mám celkom veľa skúseností s babami, tak som vedel čo a ako. Hneď zo začiatku som sa dozvedel jej pravé meno a aj telefónne číslo. Volala sa Viky. Takto som si s Viky písal niekoľko dní a dá sa povedať, že od rána až do večera. Dokonca aj počas školy. Dúfal som, že som ju očaril tak, ako ona mňa. Po dvoch týždňoch, čo sme si písali, prišiel jeden večer a sám neviem ako sa to zvrtlo, no práve čo som jej napísal, že mi na nej záleží viac ako len na priateľke, na moje prekvapenie mi napísala to rovnaké a dokonca, že to v sebe skrývala už pár dní. Tu lásku voči mne. Ja som bol ako zmyslov zbavený, nevedel som, čo na to napísať, premohol som sa a napísal som, že ju ľúbim. Ona moje city naozaj opätovala. Takto sme spolu zo dňa na deň začali chodiť, aj keď sme sa ešte v živote nevideli. Po ďalšom týždni som to už nemohol vydržať, tak som jej navrhol, aby sme sa stretli v Kútoch na vlakovej stanici. Prečo práve tam? Preto, lebo Viky je z Hlohovca a je 80 km odo mňa, no a do Kútov sa dostaneme ja aj ona vlakom.Tak sa mi to zdalo také pravé miesto na stretnutie.
Blížil sa deň môjho stretnutia s ňou. Ani do školy som nešiel, aby som do Kútov prišiel už okolo obeda, aby som s ňou bol čo najdlhšie. Všetko som si vybavil u doktora, mamu presvedčil, že idem len do Gbiel za kamošom. Ako vždy mi uverila.
Už sa blíži piatok 8. júna a ja začínam byť naozaj nervózny, lebo sa bojím toho stretnutia. Viky sa zdá byť tiež veľmi nervózna, ale tiež sa veľmi teší.
V piatok sa zobudím o niečo neskôr, keď nejdem do školy, nachystám sa a zoberiem si dôležité veci. Po ceste na vlak píšem Viky sms-ku, že som už na ceste do Kútov, nech nezabudne na vlak,že sa na ňu veľmi teším. Cesta vlakom mi ubieha celkom pomaly a dokonca ani Viky mi neodpísala, čo ma naozaj prekvapuje. Dúfam, že jej len došiel kredit, alebo je v tom nejaká taká maličkosť. Už som pomaly vlakom v cieli a Viky sa neozýva. Jej vlak mal prísť o hodinu po mojom, tak si zatiaľ sadnem do kaviarne a počkám. Už prichádza druhá hodina poobede a vlak Viky by sa mal každú chvíľu objaviť na stanici. Z rozhlasu sa dozvedám, že vlak mešká, dosť ma to sklamalo, ale stále čakám. Prichádza o pol hodiny neskôr. Zastavil na zastávke, ľudia vychádzajú a ja stále Viky nikde nevidím. Z vlaku už nikto nevychádza a Viky nikde. Tak jej hneď volám, ale vôbec mi to neberie. Scvrkol sa mi žalúdok, dostal som kŕč a malý záchvat paniky. Za hodinu mal prísť ďalší vlak z Hlohovca, tak som dúfal, že sa v ňom objaví Viky. Vlak je tu a Viky zasa nikde. V tom mi zazvoní telefón a vidím, že mi volá Viky, okamžite to zoberiem a pýtam sa, čo sa stalo. Ona mi s plačom vysvetľuje, že si nevie predstaviť takýto vzťah na diaľku, žeby to nedokázala vydržať vždy tak dlho bezo mňa a, že je pre ňu veľmi komplikované sa stretávať tak ďaleko od jej domova. Ja po tom, čo som si to vypočul, som si kľakol na stanici a začal som plakať. Viky mi už len povedala, že sa mi ospravedlňuje, že mi to povedala práve dnes, ale že ma bude vždy milovať a budem mať miesto v jej srdci. S plačom som zložil a rozutekal som sa pri železnici smerom domov. Stále som plakal a nadával celou cestou, utekal som tak hodinu, možno viac,nespomínam si, ale objavil som sa v Gbeloch, tam som nastúpil na prvý vlak do Holíča. Počas cesty som nedokázal zadržať slzy, tak som stále plakal.
Tak takto sa skončil môj výlet z Holíča do Kútov . Naučil som sa, že nemám veriť babám, ktoré osobne nepoznám a ešte za nimi nemám cestovať po celom Slovensku.
Ján Petrucha, 3.C
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára