O Babe Jage

Jedného krásneho slnečného rána sa Kubko vybral na prechádzku do lesa, ktorý bol od jeho domu vzdialený asi 5 kilometrov. Kubko bol malý ušatý teenager. Lesu, do ktorého sa vybral, sa deti vyhýbali -  panovali reči, že je začarovaný. Vraj v ňom žije zlá Baba Jaga, ktorá deti zatvára do chlieviku a potom si ich pečie na prepálenom oleji  v obrovskom krbe. Kubko  sa však do tohto lesa  odvážil vstúpiť. Les nevyzeral nijako strašidelne, ba práve naopak. V korunách stromov bolo počuť  štebotať vtáčiky, veveričky pobehovali po konároch a zlatisté slnečné lúče dopadali na machom zarastenú zem. Kubko bol ohúrený krásou tohto lesa, zároveň bol zaskočený prečo niečo tak krásne deti považovali za strašidelné. Chcel vidieť viac, preto kráčal stále rýchlejšie a rýchlejšie, vnáral sa do  očarujúcich hlbín lesa, ktoré ho nakoniec úplne pohltili. Zastal až na lúke, ktorá sa pred ním z ničoho nič vynorila. Bola to krásna malá lúka plná kvitnúcich voňavých kvetov. Na kraji lúky Kubko zbadal malý potôčik s priezračnou vodou a pretože bol po tak náročnej ceste unavený a smädný napil sa z neho.  Potom sa oprel o peň spráchniveného stromu a tuho zaspal. Zobudili ho až bolestivé údery do celého tela a spievajúci škriekavý hlas, ktorý  akoby patril víťazovi hviezdnej pechoty v Superstár. Keď otvoril oči a nič nevidel, uvedomil si, že je zviazaný v mechu a niekto ho niekam odnáša. Hneď mu napadlo, že je to určite Baba Jaga, ktorá ho teraz zatvorí do chlieva a potom si ho upečie ako ošklbané kurča. Snažil sa z mechu dostať, no ruky aj nohy mal tak pevno zviazané, že to nebolo možné a tak mu neostávalo nič, ako čakať. Po asi polhodinovom pochode Kubka niekto vytrepal z mechu do chlieva. Teraz už si bol istý, určite ho uniesla tá bláznivá Baba Jaga. Aj keď nevidel jej tvár, bol si istý, že je to ona. Podľa toho čo počul, by mala mať asi tak 243 rokov, 13 krát šťastne rozvedená, povrchná a  žiarlivá. Mala by byť zhrbená  do výšky  približne barovej stoličky, šedivé vlasy aj s tvárou prikryté špinavým závojom z poslednej svadby. No než sa Kubko spamätal, jeho únosca už bol preč. Cesty z chlievu nebolo a tak zaspal. Ďalšie ráno presne ako očakával sa začalo  vykrmovanie. Každé 2 hodiny dostával  7 plných tanierov jedla a zákuskov. Nič z toho však nezjedol. Všetko schovával do diery v dlážke. Vedel že príde deň, kedy ho Baba Jaga bude chcieť zjesť, preto si intuitívne svoje oblečenie vypchával slamou aby vyzeral tučný a šťavnatý. Netrvalo dlho a bol ako  gymnastická nafukovacia lopta.  Nastal deň, kedy sa mal jeho život skončiť príšernou bolestivou smrťou. Dvierka chlieviku sa samé otvorili a Kubko sa vygúľal von. Vtedy po prvý raz zbadal tvár Baby Jagy. Vyzerala oveľa staršia ako 243 rokov. Bola nepredstaviteľne škaredá, celá zvráskavená a mala nezdravú zelenú farbu ako ropucha. Obočie mala bujaro zrastené do jedného tak, že jej malé, krvou zaliate oči si človek len ťažko všimol. Jej dlhý nos by jej mohol závidieť aj Pinokio. Na tomto dlhočiznom nose mala obrovskú bradavicu a na tej bradavici dlhý čierny chlp. Fuj, pomyslel si Kubko. Pomyslel si to však príliš nahlas. Babou Jagou to šklblo, no nedala na sebe poznať, že ju táto pripomienka ranila a zachovala si pohľad masového vraha. Schmatla Kubka a ťahala ho až k rozpálenému krbu. Vytiahla obrovskú panvicu, naliala na ňu Raciol olej a pichla do krbu aby sa poriadne rozpálil. Kubko sa snažil vymyslieť nejaký plán ako by unikol z tejto zradnej situácie, no nič mu nenapadalo. Baba Jaga vytiahla panvicu a nedočkavo pobádala Kubka, aby do nej skočil. Kubko pozrel na bublajúci olej potom na babu, napätie rýchlo stúpalo, opäť pozrel na olej, na babu, na olej, na babu ... ,,Čo si, do toho ja nevleziem,“ povedal napokon Jage. Tá sa začala chrochtavo smiať a vravieť: ,,Ále vlezieš chlapče, chro, chro, ále vlezieš.“ V tej chvíli sa stalo niečo, čo by nikto nečakal. Jage sa uvoľnila zubná protéza a s rachotom sa zrútila priamo ku Kubkovým nohám. Ten neváhal a využil situácie. Schmatol zuby a rafol s nimi Jagu priamo do tej obrovskej bradavice na nose. Jaga zhíkla a Kubko vzal nohy na plecia a bežal. Bežal hodinu, dve, tri... Keď už si myslel že je dostatočne ďaleko, zvalil sa na zem. Hlava sa mu zatočila a následne omdlel. Keď ho zobudili ostré slnečné lúče ležal pri potôčiku na krásnej sviežej lúke.

Lucie Hotařová, 3.A
obrázok: Lucia Lacinová