Nikdy nie je neskoro

 Keď som bola malá, mama a stará mama mi často hovorili a vysvetľovali, aké dôležité je umenie. Zozačiatku som ich počúvala, no potom ma to prestalo baviť a popravde bolo zbytočné počúvať, keďže som to poznala naspamäť. Najmä slávny výrok Pabla Picassa: „Umenie zmýva z duší prach každodennosti“. Nikdy som ho nechápala, no vedela by som ho odrecitovať aj keby ma zobudili o polnoci.

Keď som však dovŕšila šiesty rok života a začala chodiť do školy, prišiel čas začať venovať sa niečomu naplno. Nejakému druhu umenia. Nebol to môj nápad. Skôr prianie mojej mamy a starej mamy. Mňa to k umeniu v skutočnosti vôbec netiahlo. Radšej by som svoje voľné poobedia trávila vonku s kamarátmi, než v ďalšej škole opätovným sedením v lavici a počúvaním učiteľa. Potom sa začali úvahy o tom, na aké umenie by som sa hodila. Výtvarná výchova? Tento nápad bol zamietnutý hneď ako bol navrhnutý. Moja schopnosť vnímať umenie cez kresbu bola síce ojedinelá, ale v tom horšom slova zmysle. Omaľovánky som ešte zvládala, ale s tým by som zrejme niekoľko rokov na umeleckej škole neprežila. No a domček s dvomi oknami, a dverami presne uprostred prednej steny tiež nie je nič výnimočné. A čo takto hudobná výchova? Odmalička som s mamou spievala piesne, celkom mi to išlo a dokonca ma to aj bavilo. Ale nie natoľko, aby som chodila do školy, kde by to bolo mojou povinnosťou. Hra na hudobný nástroj ma taktiež veľmi nelákala a tanec takisto. Aj keď sa to najprv  mame a starej mame nepáčilo, nezačala som navštevovať umeleckú školu ani jedného druhu. Každý rok to skúšali znovu a znovu, ale márne. Keď som bola staršia, našla som si dokonca novú výhovorku: Už som príliš stará na začínanie niečoho nového.

 Takto ubehli roky detstva aj mladosti a začal sa život povinností, zamestnania a podobných vecí, ktoré sa ma predtým netýkali. Vyštudovala som ekonomickú školu a našla si zamestnanie v úrade. Najprv všetko vyzeralo normálne, no neskôr som si začala uvedomovať, že mi niečo chýba. Bola som ako zapadaná prachom, doľahol na mňa ťaživý mrak každodennosti. Spomenula som si na slová mojej mamy a starej mamy a až  vtedy som pochopila výrok Pabla Picassa. Stále som si ho pamätala, akoby to bolo len pred týždňom, čo mi ho mama pripomínala pred tým, než som išla spať. Teraz už bolo vážne neskoro na to, aby som šla na umeleckú školu. Aj keď už som vedela, že nikdy nie je na nič neskoro, nemohla som prekonať tú svoju tvrdohlavosť a prekážku v hlave, ktorá mi bránila to zmeniť. No musela som urobiť aspoň niečo. Rozhodla som sa písať. Píšem rôzne príbehy, kratšie i dlhšie a ukladám ich do zásuvky vyhradenej práve pre ne. Nie, nestala sa zo mňa spisovateľka. Tie príbehy píšem pre radosť. Raz ich budem čítať svojim deťom a tie možno svojim deťom a tak sa budú šíriť ďalej. Občas sa zapojím do nejakej internetovej diskusie alebo pridám na internet svoj vlastný článok ako je napríklad tento. Možno tým ovplyvním niekoho, kto by rovnako ako ja kedysi chcel zahodiť šancu dokázať niečo viac a využiť dar umenia.

Lujza Valúšková, 3.A

obrázok: Patrícia Hološková, 3.A