Dieťa a Človek alebo Ako noc medzi očami...

Na lavičke v altáne, na ktorej roky nikto nesedával, sedel toho dňa mladý človek. Sedel a mlčal. O chvíľu sa vedľa neho objavilo malé plavovlasé dieťa. Chvíľu len tak poskakovalo naokolo nápadne si obzerajúc človeka zo všetkých strán. Po chvíli si so zvedavým výrazom tváre sadlo veľa a tu sa začal ich rozhovor.

Dieťa: Žijete?

Človek: Neviem. Myslím, že ešte dýcham, srdce pumpuje pravidelne, no mám pocit ako keby sa zo mňa vytrácal život.

Dieťa: Ako ste na to prišli? Myslím to o tom živote.

Človek: Pristúpil som ku koľajniciam a čakal na vlak. Ten stále neprichádzal a ja som odrazu pocítil akúsi ťažobu na srdci. Oťaželi mi všetky končatiny a ja som nevedel urobiť krok.

Dieťa: A či ste dlho žili?

Človek: Dlho, pridlho, hádam takých 25 rokov.

Dieťa: A prečo sa poberáte tak odrazu preč?

Človek: Neviem, myslím, že som dozaista stratil cieľ. Spisovatelia tomu hovoria zmysel bytia.

Dieťa: A kto je to ten spisovateľ?

Človek: To je pán, ktorý píše knihy.

Dieťa: Ozaj a či ten pán spisovateľ má svoj cieľ?

Človek: Samozrejme, každý človek na tejto zemi by mal mať svoj cieľ.

Dieťa: A prečo vy ho nemáte?

Človek: Hádam som ho stratil kdesi cestou medzi dvadsiatym štvrtým a dvadsiatym piatym  rokom života. Možno mi vypadol z vrecka na kabáte.

Dieťa: A či ciele ľudia nosia len tak po vreckách?

Človek: Tí hlúpi veru hej.

Dieťa: Vy ste teda hlúpy?

Človek: Myslím, že áno. Každý hlúpy, kto šťastie hľadá.

Dieťa: I vy ste hľadali?

Človek: Dávno tomu je, snáď celá večnosť...

Dieťa: Koľko rokov?

Človek: Tri mesiace.

Dieťa: A prečo už nehľadáte?

Človek: Zranil som sa. Na smrť dokaličil. Zostarel som. Stratil som sa a teraz umieram.

Dieťa: Ako to?

Človek: Nevidím. Už tri mesiace nevidím svetlo. Iba tmu. Noc, ktorá mi visí medzi očami a ja hoc ich neustále zatváram a otváram, jednostaj vidím to isté. Šaliem!

Dieťa: Prečo nemáte rád noc?

Človek: Pretože ma páli spomienka na dobu, kedy bývala mojím spojencom, vo chvíľach, keď som prekračoval hranice vlastných hodnôt a nechával sa unášať, nebúriac sa proti konvenciám spoločnosti.

Dieťa: Teraz ľutujete azda?

Človek: Nie. Myslím, že človek by mal ľutovať len tých rozhodnutí, ktoré chcel, no nestihol urobiť. A nikdy nie tých, ktoré urobil.

Dieťa: Prečo tu sedíte taký opustený?

Človek: Už niekoľko týždňov som nikoho nestretol. Nestretol som človeka, len bezduché figuríny chaoticky pobehujúce sem a ta.

Dieťa: Aký majú dôvod na to, aby sa správali tak ako sa správajú?

Človek: Hádam žiaden, žiaden človek nepotreboval nikdy žiaden pádny dôvod na to, čo robil, alebo na to ako sa správal.

Dieťa: Vám nevadí, ako sa správajú?

Človek: Nie. Zomrú a všetko s nimi späté zomrie tiež, o pár dní sa na nich nikto nespomenie. Ani na to, čo za svojho života vykonali, či už to bolo dobré, alebo zlé.

Dieťa: To po nich nezostane vôbec nič?

Človek: Spomienka. Možno.

Dieťa: A čo vy?

Človek: Správne, zomriem tiež. Možno skorej než oni. Cítim to.

Dieťa: Čo sa vám stalo, ak sa smiem spýtať?

Človek: Ľúbil som.

Dieťa: A teraz? Už neľúbite?

Človek: Už nie. (smutne sa usmeje)

Dieťa: A čo to znamená ľúbiť?

Človek: Žiť a zomierať pre druhého.

Dieťa: Hm...Tak predsa ľúbite.

Človek: Ako to...?

Než stihol položiť svoju otázku, dieťa zoskočilo z lavičky a zmizlo v závejoch jesenného lístia. Človek zostal sedieť. Po chvíli, počúvajúc nikdy neutíchajúcu pieseň stromov, skamenel v bozku.

Alexandra Bolfová, 3.A