Odpočítavala som sekundy do zvonenia. Konečne! Keďže
som bola zbalená už 5 minút pred koncom hodiny, vykročila som z triedy ako
prvá a rýchlym krokom som zutekala po schodoch, aby som už konečne vypadla
zo školy. Nemohla som sa dočkať víkendu. Aspoň chvíľu nerozmýšľať nad školou mi
vyhovovalo. Za sebou som počula rachot a dupot žiakov, ktorí utekali
z ďalších poschodí na obed ako stádo slonov, ktoré nejedlo viac ako
mesiac. Po 8 rokoch skúseností s týmto javom som sa im vyhla
a zostala na chvíľu prilepená na stene. Keď už som sa rozbehla do šatne,
zastavila ma červená žiara. Odhrnul
z tváre jeho červené vlasy a prepichol ma pohľadom. Jeho žiarivý
úsmev ma zanechal v nemom úžase.
„Ahoj“ , pozdravil ma s radosťou v hlase.
„A-a-a..ahoj“ , zakoktala som.
„Chystáš sa dnes večer niekam?“ spýtal sa ma a čakal na moju odpoveď.
Zrazu akoby ma niekto tresol kladivom po hlave. Hučalo mi v hlave a bolo mi extrémne teplo. Ťažko sa mi dýchalo a srdce búchalo ako o závod.
„Alarm!“ kričali bunky v mojej hlave. Behali zo strany na stranu, lebo nastal problém v systéme. „Hardvér sa prehrieva! Vypustiť chladiacu paru!“ kričali malé bunky a hnali sa do hlavnej riadiacej miestnosti. Tam za stolom pochodoval urastený mozgový nerv, šéf oddelenia náhlych šokových situácií vyvolaných návalom emócií. Jeho poradca sa postavil pred stôl a skríkol: „Nervové bunky, do radu!“
Šéf rozhnevane skríkol: „Čo je to! Ako je to možné? Kto si zasa nesplnil svoju prácu a spôsobil tento problém?“ Malinké bunky sa triasli od strachu, no nikto sa nepriznal.
„No? Nič nebude? Potrestám vás teda všetkých?“ rozkrikoval sa šéf. Odrazu jedna bunka zodvihla hlavu a prehovorila: „Naozaj nevieme čo sa stalo, všetci sme boli na svojich miestach pripravení na čokoľvek, keď to s nami zrazu zatriaslo“, ustráchane povedala bunka a pozerala sa do zeme.
„Možno je to genetický problém,“ povedala druhá bunka.
„Hm“, zahmkal šéf. „V každom prípade, musíme dať tento chaos do poriadku. „Kto z vás bol naposledy na hliadke v sále myšlienok?“ Nikto sa nehlásil. „Nikto?“ zvýšil hlas šéf.
Šéf ukázal prstom na dve nabúchané strážne červené krvinky a tie sa hneď rozbehli do miestnosti myšlienok. O sekundu sa vrátili s bunkou v ruke“ „Našli sme ju ako spí v sedadle!“ zahlásili krvinky a hodili bunku na koberček pred šéfa.
„Ako si to predstavuješ!“ Skríkol šéf a od hnevu sa nafúkol. „Práve si nás dostal do riadnej kaše! Týmto priestupkom si oficiálne vylúčený z riadiaceho týmu!“ Pohľadom zahubil bunku a tá zmizla v pare. „Tak a teraz na miesta a nahoďte systém naspäť do prevádzky!“ rozkázal šéf a bunky sa dali ihneď do pochodu. Všetko sa dalo znovu do pohybu a teplota a napätie sa vrátili do normálu.
„Je ti niečo?“
Spýtal sa ma a stále sa pozeral do mojich očí. Na chvíľu akoby som onemela.
„Nie, som v poriadku..myslím.“
„Takže? Nešla by si dnes večer so mnou niekam?“
„Jasné!“ odpovedala som. Dohodli sme sa na detailoch a odkráčala som domov. Nebola som si istá tým, čo sa práve udialo. V hlave som mala prázdno, akoby som po stretnutí s ním vždy prišla o niekoľko mozgových buniek. V každom prípade som sa už nemohla dočkať na dnešný večer. Snáď sa nič nepokazí.
„Ahoj“ , pozdravil ma s radosťou v hlase.
„A-a-a..ahoj“ , zakoktala som.
„Chystáš sa dnes večer niekam?“ spýtal sa ma a čakal na moju odpoveď.
Zrazu akoby ma niekto tresol kladivom po hlave. Hučalo mi v hlave a bolo mi extrémne teplo. Ťažko sa mi dýchalo a srdce búchalo ako o závod.
„Alarm!“ kričali bunky v mojej hlave. Behali zo strany na stranu, lebo nastal problém v systéme. „Hardvér sa prehrieva! Vypustiť chladiacu paru!“ kričali malé bunky a hnali sa do hlavnej riadiacej miestnosti. Tam za stolom pochodoval urastený mozgový nerv, šéf oddelenia náhlych šokových situácií vyvolaných návalom emócií. Jeho poradca sa postavil pred stôl a skríkol: „Nervové bunky, do radu!“
Šéf rozhnevane skríkol: „Čo je to! Ako je to možné? Kto si zasa nesplnil svoju prácu a spôsobil tento problém?“ Malinké bunky sa triasli od strachu, no nikto sa nepriznal.
„No? Nič nebude? Potrestám vás teda všetkých?“ rozkrikoval sa šéf. Odrazu jedna bunka zodvihla hlavu a prehovorila: „Naozaj nevieme čo sa stalo, všetci sme boli na svojich miestach pripravení na čokoľvek, keď to s nami zrazu zatriaslo“, ustráchane povedala bunka a pozerala sa do zeme.
„Možno je to genetický problém,“ povedala druhá bunka.
„Hm“, zahmkal šéf. „V každom prípade, musíme dať tento chaos do poriadku. „Kto z vás bol naposledy na hliadke v sále myšlienok?“ Nikto sa nehlásil. „Nikto?“ zvýšil hlas šéf.
Šéf ukázal prstom na dve nabúchané strážne červené krvinky a tie sa hneď rozbehli do miestnosti myšlienok. O sekundu sa vrátili s bunkou v ruke“ „Našli sme ju ako spí v sedadle!“ zahlásili krvinky a hodili bunku na koberček pred šéfa.
„Ako si to predstavuješ!“ Skríkol šéf a od hnevu sa nafúkol. „Práve si nás dostal do riadnej kaše! Týmto priestupkom si oficiálne vylúčený z riadiaceho týmu!“ Pohľadom zahubil bunku a tá zmizla v pare. „Tak a teraz na miesta a nahoďte systém naspäť do prevádzky!“ rozkázal šéf a bunky sa dali ihneď do pochodu. Všetko sa dalo znovu do pohybu a teplota a napätie sa vrátili do normálu.
„Je ti niečo?“
Spýtal sa ma a stále sa pozeral do mojich očí. Na chvíľu akoby som onemela.
„Nie, som v poriadku..myslím.“
„Takže? Nešla by si dnes večer so mnou niekam?“
„Jasné!“ odpovedala som. Dohodli sme sa na detailoch a odkráčala som domov. Nebola som si istá tým, čo sa práve udialo. V hlave som mala prázdno, akoby som po stretnutí s ním vždy prišla o niekoľko mozgových buniek. V každom prípade som sa už nemohla dočkať na dnešný večer. Snáď sa nič nepokazí.
Lucia Balážová, oktáva
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára