Písal
sa dátum 11.september 2001. Claire zobudil budíček o pol ôsmej, ako každé
ráno. S ešte zlepenými očami siahla po diaľkovom ovládači elektronických
žalúzií. Spôsobili menší hluk, Claire sa zamračila a pomaly sa posadila na
posteli. V noci sa vrátila domov až o druhej, od ôsmej ostala
zaseknutá v blízkom bare s partiou priateľov. Samozrejme čosi popila,
zatancovala si, a teraz sa cítila ako zosušená slivka.
Vklźla do chlpatých bielych papúč a saténového krátkeho županu. Presunula sa do vyleštenej mramorovej kuchyne čierno-béžovej farby a nechala zovrieť vodu. Aspoň dva litre kávy a jeden energeťák, prosila v duchu. Malý krajček tmavého chleba si natrela maslom a jahodovým džemom, medzitým bola voda na kávu zovretá. Claire sa s chutnými, pre ňu typickými raňajkami usadila na sedačku do obývačky pred televízor, a zapla si Good morning, America!.
Káva ju dostala do relatívneho normálu. Po raňajkách sa osprchovala, umyla a vyfúkala si vlasy, strávila pol hodinu v kúpeľni s mejkapom v ruke. Vybrala si veselý letný kostýmček, ktorý pozostával z krátkej „šik“ sukne a modernej blúzky. Z šatníka vydolovala zabudnutú veľkú koženú tašku, naposledy sa porozhliadla po byte, napravila veľké mäkké vankúše na sedačke a vyšla zo svojho slnečného kráľovstva.
Pri výťahu sa stretla so sympatickým susedom. Len čo ju uvidel, pery sa mu stočili do hollywoodskeho, no úprimného úsmevu. Zbožňoval ju, veľmi dobre si rozumeli. Párkrát zašli do kina, na kávu, no Claire Thomasa ďalej nepustila. V ich vzťahu z jej strany chýbala chémia, bez ktorej to Claire prosto nešlo.
„Ahoj,“ usmial sa na svoju lásku. Zomrel by pre ňu, ako jej už párkrát stihol povedať.
„Dobré ráno,“ opätovala mu úsmev a privolala výťah. Chvíľu naň mlčky čakali, potom sa zrazili v jeho kovových dverách.
„Prosím,“ gestom ruky jej naznačil, aby vošla prvá.
„Vďaka,“ skrivila pery a nastúpila. Jedenásť poschodí vzduchu zleteli výťahom, Thomas sa k nej snažil priblížiť, no ona akoby bola slepá. Sama bola zamilovaná.
Keď vyšli pred budovu, každý by sa mal vydať iným smerom. Thomas ju však zastavil. Chytil ju za zápästie, Claire mu pozrela do tmavých uhrančivých očí.
„Nemáš chuť na ešte jedny raňajky? Neďaleko robia skvelé donuty a úžasnú horúcu čokoládu,“ navrhol trocha neisto, nevedel, čo od nej čakať. Bola príliš tajomná. Žena tajomstva, ako ju prezýval. A rád každé jedno odhaľoval. Už-už sa chystala odmietnuť, potom si povedala, Prečo nie?, a prikývla.
„Rada,“ usmiala sa, výraz jej tváre sa zmenil. Očividne takúto odpoveď nečakal, bol neuveriteľne potešený. Dnes sa mi bude dobre pracovať, pomyslel si, najradšej by poskočil a zatlieskal.
Bok po boku kráčali slnečnou ulicou, rozprávali sa, ona mu hovorila o včerajšej prehýrenej noci, on jej o nedávnej dovolenke na Kube. Spájalo ich veľa vecí, stále sa mali o čom rozprávať. Boli takí podobní, a predsa celkom odlišní.
Usadili sa na vyvýšenej terase kaviarne s tmavou drevenou dlážkou, bielymi drevenými lavicami a štvrcovými stolíkmi. Claire si prikryla holé nohy pripravenou kockovanou dekou, fúkal trocha chladnejší vietor. Objednali si raňajky, vychutnávali horúcu čokoládu. Obaja si stretnutie užívali, iba každý iným spôsobom. On ju vnímal ako zdroj dokonalosti, pravú a životnú, osudovú lásku, ona jeho ako najlepšieho priateľa.
„Mala by som už ísť,“ ozvala sa asi po hodine, i tak už poriadne meškala do práce.
„Nechoď,“ vyhŕkol, vzápätí sa zháčil. No už sa nechcel skrývať!
„Prosím?“ zavrtela nechápavo hlavou, jeho reakciu nepochopila.
„Nechoď,“ zopakoval už trocha iným tónom. „Už nikdy neodíď z môjho života.“
Claire stratila reč. Chvíľu mu len mlčky hľadela do očí, brán jeho duše, potom zažmurkala, tvár sa jej skrivila do neidentifikovateľného výrazu.
„Prepáč, Thomas. Ja... nemôžem. Musím ísť. Z kaviarne i tvojho života, kam som sa nikdy neradila. Prepáč,“ pokrútila hlavou, pohladila ho pohľadom a vstala. Rýchlo zbehla tri veľké drevené schody z terasy na široký chodník a stratila sa mu z dohľadu.
Kráčala ulicou, chcelo sa jej azda iba plakať... Alebo zaspať na poriadne dlhý čas. Skrátka si dať životnú pauzu. Prečo je to tak? Začarovaný kolotoč! Ona miluje jeho, on miluje ďalšiu, tá má zasa svojho ďalšieho vyvoleného, a tak stále dookola. Mnohouholník lásky. Čo s tým? Asi nič, ona to nevyrieši. Treba ísť do práce. Slnko začínalo pripekať, Claire zhodila ľahký kabátik a prehodila si ho cez tašku. Prešla cez priechod pre chodcov, keď vtom pár metrov za sebou začula známy hlas volať jej meno. Obrátila sa, niekoľko metrov od nej utekal Thomas, v očiach odhodlanie. Utekal jej v ústrety, neskoro si všimol auto rútiace sa do zákruty, ktoré nemalo šancu zabrzdiť. Vykríkla, v jej hlase sa ozývala hystéria. Šofér mal v očiach záchvat paniky, snažil sa s autom urobiť v poslednej chvíli nemožné... Skončil pod kolesami auta.
Ďalšie minúty si pamätá už len matne. Vrhla sa na kolená k bezvládnemu telu priateľa. Zhŕklo sa pri nich nespočetné množstvo ľudí, volali sanitku, políciu, bol tam chaos a panika. Po príchode lekárov bola Claire už celkom na dne. Sedela pri Thomasovi, vedela, že jeho oči sa už nikdy neotvoria, že sa viac nenadýchne. No stále to nemala potvrdené. Lekár však jej vedomosť potvrdil jasným gestom a trpiteľským výrazom tváre, sklopením zraku.
Museli jej dať injekciu na upokojenie, cítila sa, akoby do nej rezali zaživa miliónmi skalpelov.
Nevie, koľko ubehlo času, no pri zmysloch sa ocitla až na nemocničnom lôžku. Ujala sa jej zdravotná sestra.
„Však to nie je pravda?“ položila sestre otázku s nepríčetným pohľadom.
„Je, slečna Claire. Je mi to veľmi ľúto,“ sklopila zrak. Claire sa na ňu zadívala. Tipovala jej asi tridsaťpäť rokov. Bola nízkej plnoštíhlej postavy, čierne vlasy a čierne oči takmer splývali s jej kakaovou pokožkou. Sálala z nej láska a dobro.
„Máte však neuveriteľné šťastie,“ zaleskli sa jej oči.
„Ako... to myslíte?“ zúžila Claire oči.
„Prespala ste najväčšiu katastrofu v dejinách Ameriky,“ slzy jej zaliali líca. „Viem, že ste pracovala v kancelárii v budove, ktorá dnes bola celkom zničená. Padli dvojičky. Pred dvoma hodinami,“ objasnila jej. Claire vyvalila oči, neveriacky pokrútila hlavou. Nedokázala uveriť vlastným ušiam, no vedela, že Ann, ako si prečítala na jej menovke, ju neklame. Po chvíli, keď si utrela slzy, pokračovala: „Moja sestra sa dnes už z práce nevráti.“ Opäť sa zadúšala plačom, rýchlo vybehla celá rozrušená z nemocničnej izby.
Claire sedela na posteli, až po hodnej chvíli jej došiel význam sestričkiných slov.
Vždy jej hovoril, že by pre ňu zomrel. A tak sa aj stalo. Zomrel pre ňu. Zomrel, aby ona žila. Keby nie jeho, stihne ju rovnaký osud ako Anninu sestru. Už by viac neodomkla dvere svojho bytu. Slzy jej zalejú tvár. Dúfala, že zomrel v pokoji a mieri, že na onom svete je šťastný a odmenený za všetko, čo urobil v tomto živote. Claire dúfala, že sa nejakým spôsobom stretnú v budúcom živote. Vďačila mu za to najcennejšie a jediné, čo má. Za svoj život.
Vklźla do chlpatých bielych papúč a saténového krátkeho županu. Presunula sa do vyleštenej mramorovej kuchyne čierno-béžovej farby a nechala zovrieť vodu. Aspoň dva litre kávy a jeden energeťák, prosila v duchu. Malý krajček tmavého chleba si natrela maslom a jahodovým džemom, medzitým bola voda na kávu zovretá. Claire sa s chutnými, pre ňu typickými raňajkami usadila na sedačku do obývačky pred televízor, a zapla si Good morning, America!.
Káva ju dostala do relatívneho normálu. Po raňajkách sa osprchovala, umyla a vyfúkala si vlasy, strávila pol hodinu v kúpeľni s mejkapom v ruke. Vybrala si veselý letný kostýmček, ktorý pozostával z krátkej „šik“ sukne a modernej blúzky. Z šatníka vydolovala zabudnutú veľkú koženú tašku, naposledy sa porozhliadla po byte, napravila veľké mäkké vankúše na sedačke a vyšla zo svojho slnečného kráľovstva.
Pri výťahu sa stretla so sympatickým susedom. Len čo ju uvidel, pery sa mu stočili do hollywoodskeho, no úprimného úsmevu. Zbožňoval ju, veľmi dobre si rozumeli. Párkrát zašli do kina, na kávu, no Claire Thomasa ďalej nepustila. V ich vzťahu z jej strany chýbala chémia, bez ktorej to Claire prosto nešlo.
„Ahoj,“ usmial sa na svoju lásku. Zomrel by pre ňu, ako jej už párkrát stihol povedať.
„Dobré ráno,“ opätovala mu úsmev a privolala výťah. Chvíľu naň mlčky čakali, potom sa zrazili v jeho kovových dverách.
„Prosím,“ gestom ruky jej naznačil, aby vošla prvá.
„Vďaka,“ skrivila pery a nastúpila. Jedenásť poschodí vzduchu zleteli výťahom, Thomas sa k nej snažil priblížiť, no ona akoby bola slepá. Sama bola zamilovaná.
Keď vyšli pred budovu, každý by sa mal vydať iným smerom. Thomas ju však zastavil. Chytil ju za zápästie, Claire mu pozrela do tmavých uhrančivých očí.
„Nemáš chuť na ešte jedny raňajky? Neďaleko robia skvelé donuty a úžasnú horúcu čokoládu,“ navrhol trocha neisto, nevedel, čo od nej čakať. Bola príliš tajomná. Žena tajomstva, ako ju prezýval. A rád každé jedno odhaľoval. Už-už sa chystala odmietnuť, potom si povedala, Prečo nie?, a prikývla.
„Rada,“ usmiala sa, výraz jej tváre sa zmenil. Očividne takúto odpoveď nečakal, bol neuveriteľne potešený. Dnes sa mi bude dobre pracovať, pomyslel si, najradšej by poskočil a zatlieskal.
Bok po boku kráčali slnečnou ulicou, rozprávali sa, ona mu hovorila o včerajšej prehýrenej noci, on jej o nedávnej dovolenke na Kube. Spájalo ich veľa vecí, stále sa mali o čom rozprávať. Boli takí podobní, a predsa celkom odlišní.
Usadili sa na vyvýšenej terase kaviarne s tmavou drevenou dlážkou, bielymi drevenými lavicami a štvrcovými stolíkmi. Claire si prikryla holé nohy pripravenou kockovanou dekou, fúkal trocha chladnejší vietor. Objednali si raňajky, vychutnávali horúcu čokoládu. Obaja si stretnutie užívali, iba každý iným spôsobom. On ju vnímal ako zdroj dokonalosti, pravú a životnú, osudovú lásku, ona jeho ako najlepšieho priateľa.
„Mala by som už ísť,“ ozvala sa asi po hodine, i tak už poriadne meškala do práce.
„Nechoď,“ vyhŕkol, vzápätí sa zháčil. No už sa nechcel skrývať!
„Prosím?“ zavrtela nechápavo hlavou, jeho reakciu nepochopila.
„Nechoď,“ zopakoval už trocha iným tónom. „Už nikdy neodíď z môjho života.“
Claire stratila reč. Chvíľu mu len mlčky hľadela do očí, brán jeho duše, potom zažmurkala, tvár sa jej skrivila do neidentifikovateľného výrazu.
„Prepáč, Thomas. Ja... nemôžem. Musím ísť. Z kaviarne i tvojho života, kam som sa nikdy neradila. Prepáč,“ pokrútila hlavou, pohladila ho pohľadom a vstala. Rýchlo zbehla tri veľké drevené schody z terasy na široký chodník a stratila sa mu z dohľadu.
Kráčala ulicou, chcelo sa jej azda iba plakať... Alebo zaspať na poriadne dlhý čas. Skrátka si dať životnú pauzu. Prečo je to tak? Začarovaný kolotoč! Ona miluje jeho, on miluje ďalšiu, tá má zasa svojho ďalšieho vyvoleného, a tak stále dookola. Mnohouholník lásky. Čo s tým? Asi nič, ona to nevyrieši. Treba ísť do práce. Slnko začínalo pripekať, Claire zhodila ľahký kabátik a prehodila si ho cez tašku. Prešla cez priechod pre chodcov, keď vtom pár metrov za sebou začula známy hlas volať jej meno. Obrátila sa, niekoľko metrov od nej utekal Thomas, v očiach odhodlanie. Utekal jej v ústrety, neskoro si všimol auto rútiace sa do zákruty, ktoré nemalo šancu zabrzdiť. Vykríkla, v jej hlase sa ozývala hystéria. Šofér mal v očiach záchvat paniky, snažil sa s autom urobiť v poslednej chvíli nemožné... Skončil pod kolesami auta.
Ďalšie minúty si pamätá už len matne. Vrhla sa na kolená k bezvládnemu telu priateľa. Zhŕklo sa pri nich nespočetné množstvo ľudí, volali sanitku, políciu, bol tam chaos a panika. Po príchode lekárov bola Claire už celkom na dne. Sedela pri Thomasovi, vedela, že jeho oči sa už nikdy neotvoria, že sa viac nenadýchne. No stále to nemala potvrdené. Lekár však jej vedomosť potvrdil jasným gestom a trpiteľským výrazom tváre, sklopením zraku.
Museli jej dať injekciu na upokojenie, cítila sa, akoby do nej rezali zaživa miliónmi skalpelov.
Nevie, koľko ubehlo času, no pri zmysloch sa ocitla až na nemocničnom lôžku. Ujala sa jej zdravotná sestra.
„Však to nie je pravda?“ položila sestre otázku s nepríčetným pohľadom.
„Je, slečna Claire. Je mi to veľmi ľúto,“ sklopila zrak. Claire sa na ňu zadívala. Tipovala jej asi tridsaťpäť rokov. Bola nízkej plnoštíhlej postavy, čierne vlasy a čierne oči takmer splývali s jej kakaovou pokožkou. Sálala z nej láska a dobro.
„Máte však neuveriteľné šťastie,“ zaleskli sa jej oči.
„Ako... to myslíte?“ zúžila Claire oči.
„Prespala ste najväčšiu katastrofu v dejinách Ameriky,“ slzy jej zaliali líca. „Viem, že ste pracovala v kancelárii v budove, ktorá dnes bola celkom zničená. Padli dvojičky. Pred dvoma hodinami,“ objasnila jej. Claire vyvalila oči, neveriacky pokrútila hlavou. Nedokázala uveriť vlastným ušiam, no vedela, že Ann, ako si prečítala na jej menovke, ju neklame. Po chvíli, keď si utrela slzy, pokračovala: „Moja sestra sa dnes už z práce nevráti.“ Opäť sa zadúšala plačom, rýchlo vybehla celá rozrušená z nemocničnej izby.
Claire sedela na posteli, až po hodnej chvíli jej došiel význam sestričkiných slov.
Vždy jej hovoril, že by pre ňu zomrel. A tak sa aj stalo. Zomrel pre ňu. Zomrel, aby ona žila. Keby nie jeho, stihne ju rovnaký osud ako Anninu sestru. Už by viac neodomkla dvere svojho bytu. Slzy jej zalejú tvár. Dúfala, že zomrel v pokoji a mieri, že na onom svete je šťastný a odmenený za všetko, čo urobil v tomto živote. Claire dúfala, že sa nejakým spôsobom stretnú v budúcom živote. Vďačila mu za to najcennejšie a jediné, čo má. Za svoj život.
Kristína Tychlerová, 4.B
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára