Lúče
júnového slnka boli v ten deň nezvyčajne horúce, odrážali sa od zrkadiel
v miestnosti a nepríjemne ju osvetľovali. Juliana sedela na okennom
parapete, snažila sa uhasiť smäd ľadovým čajom a jej myseľ naplno
zamestnávali myšlienky. Myšlienky o živote, osude. Láske, smútku
a trápení, šťastí a radosti.
Vzhľadom na jej vek bola Juliana nadpriemerne inteligentná, zamýšľala sa nad ťažkými filozofickými otázkami a chcela na ne nájsť odpovede. Riadila sa heslom: „Žijem preto, aby som žila!“. Jej životnú politiku a systém jej nejeden závidel, známi chceli mať rovnaký prístup k existencii ako ona. Bola veľmi empatická a silná osobnosť, no na pohľad pôsobila dojmom krehkosti, až ju chcel človek objať a ochrániť.
Myšlienky jej vírili v hlave ako jesenné lístie vo vetre, preletovali zo strany na stranu, spájali sa a splývali. Listovala vo svojom živote ako v otvorenej hrubej knihe, stránku po stránke. Jej pamäť pracovala, spomínala si na útržky z detstva, zo školy, z prvých úletov. Opäť sa v mysli preniesla inde. Do doby, ktorú poznala len z rozprávania mamy alebo starej mamy. Ako vyzeral život takej pätnástky pred štyridsiatimi rokmi, ako pred dvadsiatimi. Množstvo výhod, množstvo nevýhod.
Kniha života je nekonečná. Nekončí sa smrťou človeka, jeho duša sa prenesie ďalej. Juliana verila na reinkarnáciu, nikto jej ju nedokázal vyvrátiť. Určite sa život ako taký neskončí posledným výdychom a zakopaním do zeme. Pokračuje ďalej, len v inej forme, v takej, ktorú ľudské oko nie je schopné zachytiť, nedokáže sa s ňou stotožniť a tí menej empatickí a citliví ju nedokážu ani pochopiť.
Ak človek premýšľa o svete, jedná sa o celkom inú vec. Život je s ním prepojený, no isto nie natoľko, aby musel spolu s ním zaniknúť. Tvorí jedno veľké nekonečno, jeden obrovský celok plný rôznorodých javov a dejov, ktoré nemožno zastaviť alebo im predísť.
Život možno jedine žiť. No nie prežívať. Podľa Juliany si ľudia tieto dva pojmy často mýlia. Niečo prežiť a niečím žiť sú dve rôzne veci od seba na míle vzdialené. Dni, ktoré len tak prežívame, sú dni, ktoré si málokedy pamätáme. Skrátka sme ich prežili a bodka. Nastala noc, ktorú sme prespali a viac sa k tomu nevraciame. Chyba. Každý deň by sa mal človek snažiť urobiť niečo, prečo si onen deň zapamätá. Musí mať význam a silu, musí človeka baviť a zaujať, človek musí mať chuť si ten deň zas a znova zopakovať. Z akéhokoľvek dôvodu. Všetko má svoj zmysel a význam, a všetko je presne tak, ako má byť, a osud ako taký je vopred napísaný, no má niekoľko úskokov a cestičiek, ovplyvniteľných chodníčkov, ktoré človek sám dokáže pozmeniť. Osud je veľká kniha, do ktorej človek môže a dokáže sám prispievať. Len musí chcieť a veriť, nestratiť nádej a seba samého. Chcieť, veriť, túžiť a snažiť sa o dosiahnutie svojich cieľov. Prežiť každý deň tak, akoby bol jeho posledný.
Mal by sa tešiť aj z maličkostí a veľa dávať, aby pre svojho ducha pripravil čo najkrajšie nekonečno, ktoré nekončí, len ďalej je.
Vzhľadom na jej vek bola Juliana nadpriemerne inteligentná, zamýšľala sa nad ťažkými filozofickými otázkami a chcela na ne nájsť odpovede. Riadila sa heslom: „Žijem preto, aby som žila!“. Jej životnú politiku a systém jej nejeden závidel, známi chceli mať rovnaký prístup k existencii ako ona. Bola veľmi empatická a silná osobnosť, no na pohľad pôsobila dojmom krehkosti, až ju chcel človek objať a ochrániť.
Myšlienky jej vírili v hlave ako jesenné lístie vo vetre, preletovali zo strany na stranu, spájali sa a splývali. Listovala vo svojom živote ako v otvorenej hrubej knihe, stránku po stránke. Jej pamäť pracovala, spomínala si na útržky z detstva, zo školy, z prvých úletov. Opäť sa v mysli preniesla inde. Do doby, ktorú poznala len z rozprávania mamy alebo starej mamy. Ako vyzeral život takej pätnástky pred štyridsiatimi rokmi, ako pred dvadsiatimi. Množstvo výhod, množstvo nevýhod.
Kniha života je nekonečná. Nekončí sa smrťou človeka, jeho duša sa prenesie ďalej. Juliana verila na reinkarnáciu, nikto jej ju nedokázal vyvrátiť. Určite sa život ako taký neskončí posledným výdychom a zakopaním do zeme. Pokračuje ďalej, len v inej forme, v takej, ktorú ľudské oko nie je schopné zachytiť, nedokáže sa s ňou stotožniť a tí menej empatickí a citliví ju nedokážu ani pochopiť.
Ak človek premýšľa o svete, jedná sa o celkom inú vec. Život je s ním prepojený, no isto nie natoľko, aby musel spolu s ním zaniknúť. Tvorí jedno veľké nekonečno, jeden obrovský celok plný rôznorodých javov a dejov, ktoré nemožno zastaviť alebo im predísť.
Život možno jedine žiť. No nie prežívať. Podľa Juliany si ľudia tieto dva pojmy často mýlia. Niečo prežiť a niečím žiť sú dve rôzne veci od seba na míle vzdialené. Dni, ktoré len tak prežívame, sú dni, ktoré si málokedy pamätáme. Skrátka sme ich prežili a bodka. Nastala noc, ktorú sme prespali a viac sa k tomu nevraciame. Chyba. Každý deň by sa mal človek snažiť urobiť niečo, prečo si onen deň zapamätá. Musí mať význam a silu, musí človeka baviť a zaujať, človek musí mať chuť si ten deň zas a znova zopakovať. Z akéhokoľvek dôvodu. Všetko má svoj zmysel a význam, a všetko je presne tak, ako má byť, a osud ako taký je vopred napísaný, no má niekoľko úskokov a cestičiek, ovplyvniteľných chodníčkov, ktoré človek sám dokáže pozmeniť. Osud je veľká kniha, do ktorej človek môže a dokáže sám prispievať. Len musí chcieť a veriť, nestratiť nádej a seba samého. Chcieť, veriť, túžiť a snažiť sa o dosiahnutie svojich cieľov. Prežiť každý deň tak, akoby bol jeho posledný.
Mal by sa tešiť aj z maličkostí a veľa dávať, aby pre svojho ducha pripravil čo najkrajšie nekonečno, ktoré nekončí, len ďalej je.
Kristína Tychlerová, 4.B
obrázok: Tereza Míšaná
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára