Erazmus Rotterdamský raz povedal: „Nie tí milujú
knihy, ktorí ich nedotknuté schovávajú v skriniach, ale tí, ktorí ich majú
ustavične v rukách“. Pre niekoho je kniha určite najlepším priateľom - veď
ako sa hovorí „ kniha najlepší priateľ človeka“. Ale dnes ? Dnes je svet úplne
iný.
V jedno krásne popoludnie som išla k svojej starej mame. Potrebovala som urobiť referát do školy. Išla som práve k nej, pretože v školskej knižnici nemali knihu, ktorú som potrebovala a vedela som, že moja stará mama má „milión“ kníh. Dúfala som, že bude mať aj túto. Hľadala som tú knihu aj na internete. Našla som ju, ale nepáčilo sa mi, ako bola kniha spracovaná. Tak som si povedala, že si ju prečítam a spracujem sama. Keď som prišla k starej mame a povedala jej, čo potrebujem, pousmiala sa a povedala mi, že mi ukáže niečo, čo videlo len málo ľudí v jej dome. Zaviedla ma do pivnice, rozsvietila starodávny rustikálny luster a povedala mi, „ a teraz sa nezľakni“. Otvorila staré vŕzgajúce dvere a prvé, čo som uvidela boli pavučiny. Stará mama ich omietla a zapálila sviečku, ktorá bola na stole. V tú chvíľu som uvidela veľmi veľa políc, na ktorých ležali knihy. Všimla som si, že to neboli len staré knihy ale boli tam aj nové. Spýtala som sa jej, odkiaľ má toľko kníh. Ona mi odpovedala, že ich zbiera už od 15 rokov. Začala mi ich po jednom ukazovať a hovoriť mi o čom sú. Bola som veľmi prekvapená. Moja stará mama vždy používala slová, ktoré som nepoznala. Myslela som si, že sú to len nejaké archaizmy, ktoré boli nahradené novými slovami. Keď sa niečo v našej rodine stalo, tak to stará mama vždy prirovnávala k nejakému príbehu. Teraz už viem, prečo je taká vzdelaná. Vtedy mi povedala, že „ kniha je sekerou na ľad zamrznutého mora našich duší“.
Dnes je 21.storočie a knihy strácajú svoj význam. Neviem ale prečo. Veď kniha rozvíja ľudskú fantáziu a pomáha nám. Áno, pomáha nám! Veď predstavte si - sedíte doma a premýšľate o svojich problémoch. Premýšľate o nich už tak dlho, ale stále neviete ako ich vyriešiť. Zoberiete si do rúk knihu a začnete pomaly čítať. Zamýšľate sa nad každým slovom. A ako tak čítate, zistíte, že nejaká postava má taký problém ako vy. Už vám to nedá a musíte knihu prečítať celú. A takto si uvedomíte, že knihy vám dajú oveľa viac. Dnes ale väčšina ľudí, sedí len za počítačom. Keď sme boli malý, rodičia nám čítali rozprávky na dobrú noc. Myslíte si, že aj dnes je to tak ? Myslím si, že nie. Veď koľko rozprávok poznáme len z rozprávok na dobrú noc. Knihy sú dôležité pre každého človeka. Keby ste sa spýtali svojho kamaráta, akú knihu naposledy čítal, myslím si, že sa to nedozviete. A prečo? Pretože knihu čítal keď bol ešte malý. Niekto by mohol odvetiť, že nemá čas na čítanie. Dnešný svet je veľmi uponáhľaný. Nikto nemá čas na nič. Ľudia konajú v strese a potom nič nestíhajú. Myslím si, že keby sa svet spomalil, nevyzeral by tak ako teraz. Ľudia by si mali nájsť čas na čítanie kníh. Ja som ho tiež nemala a bolo mi ľúto, že nemôžem čítať a vzdelávať sa. No raz mi jedna moja kamarátka povedala, že sa musím naučiť rozdeliť si čas, veď čas je stále. A to ma donútilo premýšľať. Teraz sa snažím naučiť sa rozdeliť si čas a robiť veci kľudne. Aj keď mi to niekedy nejde, poviem si, že nie všetko sa dá naučiť zo dňa na deň. Všetko chce svoj čas. A čítanie kníh mi pri tom pomáha. Už veľa ráz som sa stotožnila s mnohými postavami z kníh. Knihy nám pomáhajú a niekedy si ani neuvedomujeme ako.
V jedno krásne popoludnie som išla k svojej starej mame. Potrebovala som urobiť referát do školy. Išla som práve k nej, pretože v školskej knižnici nemali knihu, ktorú som potrebovala a vedela som, že moja stará mama má „milión“ kníh. Dúfala som, že bude mať aj túto. Hľadala som tú knihu aj na internete. Našla som ju, ale nepáčilo sa mi, ako bola kniha spracovaná. Tak som si povedala, že si ju prečítam a spracujem sama. Keď som prišla k starej mame a povedala jej, čo potrebujem, pousmiala sa a povedala mi, že mi ukáže niečo, čo videlo len málo ľudí v jej dome. Zaviedla ma do pivnice, rozsvietila starodávny rustikálny luster a povedala mi, „ a teraz sa nezľakni“. Otvorila staré vŕzgajúce dvere a prvé, čo som uvidela boli pavučiny. Stará mama ich omietla a zapálila sviečku, ktorá bola na stole. V tú chvíľu som uvidela veľmi veľa políc, na ktorých ležali knihy. Všimla som si, že to neboli len staré knihy ale boli tam aj nové. Spýtala som sa jej, odkiaľ má toľko kníh. Ona mi odpovedala, že ich zbiera už od 15 rokov. Začala mi ich po jednom ukazovať a hovoriť mi o čom sú. Bola som veľmi prekvapená. Moja stará mama vždy používala slová, ktoré som nepoznala. Myslela som si, že sú to len nejaké archaizmy, ktoré boli nahradené novými slovami. Keď sa niečo v našej rodine stalo, tak to stará mama vždy prirovnávala k nejakému príbehu. Teraz už viem, prečo je taká vzdelaná. Vtedy mi povedala, že „ kniha je sekerou na ľad zamrznutého mora našich duší“.
Dnes je 21.storočie a knihy strácajú svoj význam. Neviem ale prečo. Veď kniha rozvíja ľudskú fantáziu a pomáha nám. Áno, pomáha nám! Veď predstavte si - sedíte doma a premýšľate o svojich problémoch. Premýšľate o nich už tak dlho, ale stále neviete ako ich vyriešiť. Zoberiete si do rúk knihu a začnete pomaly čítať. Zamýšľate sa nad každým slovom. A ako tak čítate, zistíte, že nejaká postava má taký problém ako vy. Už vám to nedá a musíte knihu prečítať celú. A takto si uvedomíte, že knihy vám dajú oveľa viac. Dnes ale väčšina ľudí, sedí len za počítačom. Keď sme boli malý, rodičia nám čítali rozprávky na dobrú noc. Myslíte si, že aj dnes je to tak ? Myslím si, že nie. Veď koľko rozprávok poznáme len z rozprávok na dobrú noc. Knihy sú dôležité pre každého človeka. Keby ste sa spýtali svojho kamaráta, akú knihu naposledy čítal, myslím si, že sa to nedozviete. A prečo? Pretože knihu čítal keď bol ešte malý. Niekto by mohol odvetiť, že nemá čas na čítanie. Dnešný svet je veľmi uponáhľaný. Nikto nemá čas na nič. Ľudia konajú v strese a potom nič nestíhajú. Myslím si, že keby sa svet spomalil, nevyzeral by tak ako teraz. Ľudia by si mali nájsť čas na čítanie kníh. Ja som ho tiež nemala a bolo mi ľúto, že nemôžem čítať a vzdelávať sa. No raz mi jedna moja kamarátka povedala, že sa musím naučiť rozdeliť si čas, veď čas je stále. A to ma donútilo premýšľať. Teraz sa snažím naučiť sa rozdeliť si čas a robiť veci kľudne. Aj keď mi to niekedy nejde, poviem si, že nie všetko sa dá naučiť zo dňa na deň. Všetko chce svoj čas. A čítanie kníh mi pri tom pomáha. Už veľa ráz som sa stotožnila s mnohými postavami z kníh. Knihy nám pomáhajú a niekedy si ani neuvedomujeme ako.
Michaela Bölcsová, 3.A
obrázok Jana Škintiková
obrázok Jana Škintiková
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára