2222. Myslím si, že pri vyslovení tohto čísla si každý
jeden predstaví letopočet. Rok, ktorý budú naši potomkovia písať o veľa
veľa rokov neskôr.
Avšak ja nechcem byť čitateľná, a preto nebudem písať o roku 2222, kedy už, podľa môjho názoru, ani nebude o čom písať, pretože ľudstvo si svoju zem dovtedy zničí, ale o náročnej práci, ktorú som musela stihnúť napísať za relatívne krátky čas a ktorá mala práve pozostávať z 2222 slov.
Bola už neskorá nočná alebo až príliš skorá ranná hodina, neviem, ktorý pojem sa viac hodí na tretiu hodinu v pondelok ráno. Sedela som v župane za veľkým bielym písacím stolom, na hlavu mi pražilo silné svetlo stojatej lampy a ja som usilovne ťukala do klávesnice počítača, pretože práca musela byť odovzdaná o deviatej ráno na vrátnici vysokej školy, ktorú som druhý rok navštevovala. Radiátoru sa nechcelo zakúriť, tak som si studené ruky zohrievala o veľkú ružovú šálku s vriacim čajom a nohy mala ukryté v teplých papučiach.
Oči sa mi zatvárali, písmenká som začínala vidieť dvojmo a miestami som sa strácala v absurdných snoch, akoby zo spomínaného roku 2222, kde v jednu chvíľu všetko horelo, v druhú všetci kričali a v tretiu bola všade len tma a ticho. Hrôza, des, čo škola s človekom dokáže urobiť.
Prácu bolo potrebné odovzdať, bola som si toho vedomá, a začínala som celý tento nočno – ranný systém nechávať na osud a šťastné konce. Dokonca som prestávala vnímať, čo píšem.
Ráno, presnejšie o pol ôsmej, som sa prebudila na stuhnutý krk do pravej strany, otlačený nos od knihy, z ktorej som čerpala informácie, a ľadové nohy, pretože sa mi nejakým zázrakom vyzuli, inak dobre držiace papuče. Panika sa začala, až keď som si uvedomila, že som prácu buď neuložila alebo v tuhom spánku celú vymazala. Do očí sa nasilu tisli slzy, potrebovala som si od žiaľu, bezmocnosti a jedu poriadne zakričať. Tak som si aj zakričala.
O pár minút som sedela na posteli a hľadela v nepohodlnej polohe do prázdna. Presnejšie na nemého sluhu pred sebou. Pred očami mi prebehol asi celý život, ktorý sa zrejme o pár chvíľ skončí, pretože moja profesorka ma isto zahluší.
Sama neviem ako som sa nachystala, naobliekala do červeného kabátu, čiernych čižiem a vlneného šálu, a vystrelila s veľkou taškou plnou hlúpostí z bytu. Bolo v nej všetko okrem 2222 – slovnej práce, ktorou akoby sa začínala a končila profesorkina existencia a moje pôsobenie v škole v pozícii študenta takisto.
Známu trasu som mechanicky odšoférovala a na dlhej chodbe pred profesorkinou kanceláriou som narazila na niekoľkých spolužiakov. Dvaja z nich sa prišli ospravedlniť. Prácu nemali. Jeden aj nám odmietol prezradiť dôvod, len sa škľabil a za chrbtom sa mu črtala biela igelitka, v ktorej hrkotali fľaše a minerálky to zrejme neboli, druhé dievča mi priznalo divoký žúr a totálny výpadok pamäte, na profesorkin koberček nemalo doposiaľ pripravenú žiadnu výhovorku ani ospravedlnenie, ktoré sa práve snažila krvopotne a spontánne vymyslieť.
Usadila som sa do modrého koženého kresla a pre seba sa pousmiala. Vymazaná 2222 – slovná práca predsa nie je žiadna katastrofa. Možno ma vyrazia, ale čo ak možno sa profesorka práve dnes dobre vyspala a dá mi náhradný termín? A čo je vymazaná práca v porovnaní s tým, že nám práve na ulici pred školou dodávka zabila spolužiaka, ktorý na práci makal dva týždne?
Avšak ja nechcem byť čitateľná, a preto nebudem písať o roku 2222, kedy už, podľa môjho názoru, ani nebude o čom písať, pretože ľudstvo si svoju zem dovtedy zničí, ale o náročnej práci, ktorú som musela stihnúť napísať za relatívne krátky čas a ktorá mala práve pozostávať z 2222 slov.
Bola už neskorá nočná alebo až príliš skorá ranná hodina, neviem, ktorý pojem sa viac hodí na tretiu hodinu v pondelok ráno. Sedela som v župane za veľkým bielym písacím stolom, na hlavu mi pražilo silné svetlo stojatej lampy a ja som usilovne ťukala do klávesnice počítača, pretože práca musela byť odovzdaná o deviatej ráno na vrátnici vysokej školy, ktorú som druhý rok navštevovala. Radiátoru sa nechcelo zakúriť, tak som si studené ruky zohrievala o veľkú ružovú šálku s vriacim čajom a nohy mala ukryté v teplých papučiach.
Oči sa mi zatvárali, písmenká som začínala vidieť dvojmo a miestami som sa strácala v absurdných snoch, akoby zo spomínaného roku 2222, kde v jednu chvíľu všetko horelo, v druhú všetci kričali a v tretiu bola všade len tma a ticho. Hrôza, des, čo škola s človekom dokáže urobiť.
Prácu bolo potrebné odovzdať, bola som si toho vedomá, a začínala som celý tento nočno – ranný systém nechávať na osud a šťastné konce. Dokonca som prestávala vnímať, čo píšem.
Ráno, presnejšie o pol ôsmej, som sa prebudila na stuhnutý krk do pravej strany, otlačený nos od knihy, z ktorej som čerpala informácie, a ľadové nohy, pretože sa mi nejakým zázrakom vyzuli, inak dobre držiace papuče. Panika sa začala, až keď som si uvedomila, že som prácu buď neuložila alebo v tuhom spánku celú vymazala. Do očí sa nasilu tisli slzy, potrebovala som si od žiaľu, bezmocnosti a jedu poriadne zakričať. Tak som si aj zakričala.
O pár minút som sedela na posteli a hľadela v nepohodlnej polohe do prázdna. Presnejšie na nemého sluhu pred sebou. Pred očami mi prebehol asi celý život, ktorý sa zrejme o pár chvíľ skončí, pretože moja profesorka ma isto zahluší.
Sama neviem ako som sa nachystala, naobliekala do červeného kabátu, čiernych čižiem a vlneného šálu, a vystrelila s veľkou taškou plnou hlúpostí z bytu. Bolo v nej všetko okrem 2222 – slovnej práce, ktorou akoby sa začínala a končila profesorkina existencia a moje pôsobenie v škole v pozícii študenta takisto.
Známu trasu som mechanicky odšoférovala a na dlhej chodbe pred profesorkinou kanceláriou som narazila na niekoľkých spolužiakov. Dvaja z nich sa prišli ospravedlniť. Prácu nemali. Jeden aj nám odmietol prezradiť dôvod, len sa škľabil a za chrbtom sa mu črtala biela igelitka, v ktorej hrkotali fľaše a minerálky to zrejme neboli, druhé dievča mi priznalo divoký žúr a totálny výpadok pamäte, na profesorkin koberček nemalo doposiaľ pripravenú žiadnu výhovorku ani ospravedlnenie, ktoré sa práve snažila krvopotne a spontánne vymyslieť.
Usadila som sa do modrého koženého kresla a pre seba sa pousmiala. Vymazaná 2222 – slovná práca predsa nie je žiadna katastrofa. Možno ma vyrazia, ale čo ak možno sa profesorka práve dnes dobre vyspala a dá mi náhradný termín? A čo je vymazaná práca v porovnaní s tým, že nám práve na ulici pred školou dodávka zabila spolužiaka, ktorý na práci makal dva týždne?
Kristína Tychlerová, 4. B
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára